Narodila sa ako najmladšie dieťa do rodiny známych českých hercov a ako jediná zo štyroch dcér sa vydala v ich šľapajach. Tereza Kostková s ľahkosťou moderuje živé prenosy, známa je napríklad z českej verzie tanečnej súťaže StarDance, moderuje v rozhlase a hrá v divadle aj vo filmoch. Najnovšie v komédii V lete ti poviem, ako sa mám.
Vo filme V lete ti poviem, ako sa mám, hráte Ivanu, obetavú manželku a matku. Aký k nej máte vzťah?
Ja by som sa s Ivanou asi tiež chcela rozviesť, keby som bola jej partner. Ale aj ju chápem, všetci občas robíme veci, ktoré myslíme veľmi dobre, ale navonok vychádzajú strašne zle. Tá disharmónia je dôvodom ťažkých životných situácií, ktoré je dobré riešiť. Ale ešte kým by som sa s ňou rozviedla, čo som, samozrejme, povedala s humorom, tak by som jej asi poradila, aby na to skúsila ísť trochu inak. Je otázne, či by Ivana toho bola schopná. Alebo za ako dlho by sa vedela zmeniť. Pretože to je jednoducho jej povaha. Nie je zlá, ale nie je si vedomá toho, čo robí zle.
Čo bolo pre vás kľúčové pri stvárňovaní postavy? Čo ste si museli vsugerovať?
To je asi najťažšia otázka na svete. O profesii herca sa ťažko hovorí, nejako sa to v človeku deje a sú to k tomu isté cesty – technické, remeselné, ale aj pocitové. Vágnejšie aj konkrétnejšie. Snažíte sa pochopiť svoju postavu, ako myslí a koná, niečo je napísané v scenári, niečo vám povie režisér a dohromady to vytvorí postavu. Potom to celé ide do strižne, kde si vyberú, čo potrebujú, a do toho už ja nevidím.
Čo v prípade, ak človek nie je celkom vnútorne stotožnený s postavou?
Nemusí byť stotožnený, ale musí chápať jej motiváciu. Čo ju trápi, na čo myslí, čo je pre ňu dôležité. S mnohými vecami som pri postave Ivany nebola stotožnená. Napríklad ja osobne by som nikdy nešla sliediť v počítači svojho partnera. A to som už zažila v živote rôzne situácie. Ale toto by som neurobila. Aj kvôli sebe.
Lepšie je nevedieť?
Špehovanie nie je úplne morálna hitparáda, ale nie je dobré ani pre toho človeka. Ublížite sami sebe. A to Ivana urobila. Pri nej som zažila kopec vecí po prvý raz, napríklad to špehovanie v izbe. Mala som možnosť skúsiť si, ako sa človek cíti pri takomto čine, a to ma veľmi bavilo. Preto hovorím, že stotožnenie s postavou nebolo veľké, ale o to zaujímavejšie.
Čítajte aj Mimoriadna udalosť uväzní postavy v splašenom vlaku. Nič nie je vymyslené, hovorí režisér Jiří Havelka
Je to pre vás jednoduché prehodiť výhybku, ísť domov a byť opäť Tereza Kostková?
No jasné. Ja som Tereza Kostková už v kateringu. Samozrejme, pri emočných scénach je sústredenie väčšie, z toho nemôžete vypadnúť. Keď opakujete nakrúcanie scény viackrát, nastavuje sa kamera a vy musíte vydržať vo vypätom rozpoložení. V živote sa do takej situácie dostanete prirodzenou cestou, pri filmovaní musíte ísť z nuly na sto. Ale jedna vec je práca, druhá súkromie. Práca mi prestupuje život, ale inak. Nie tak, že by mi Ivana liezla do kuchyne.
Filmoví režiséri vás v poslednom čase obsadzujú v hojnej miere do romantických komédií. Čím to podľa vás je?
Myslím, že pre publikum je to najobľúbenejší žáner, na ktorý sa do kina najviac chodí. Väčšina filmov, ktoré sa nakrúcajú, je tohto žánru. Komediálny žáner má aj vážne momenty, nie všetky situácie sú zábavné, ale to je dobre. A niektoré situácie sa hrajú s komediálnym zveličením, a to mám rada. Aj v živote. Humor pokladám za veľmi dôležitú esenciu života.
Tušíte, aký ste pre nich typ? Ako si vás typologicky obsadzujú?
Vôbec nie. Napríklad Ivana je dosť iná, ako moja postava vo filme Ženy v behu a líši sa aj od mojej roly v ďalšom filme, ktorý som tu nakrúcala. Ženy v behu boli asi najbližšie mne samotnej, bola to mamina troch detí zhruba v mojom veku, Ivana mi asi bola najvzdialenejšia… Závisí to, samozrejme, od vášho veku, či ste mladá žena, mamička, babička… Ale vôbec sa nad tým nezamýšľam.
Keď si vyberáte úlohu, na čom vám najviac záleží? Ako si vyberáte?
Postava ma musí baviť alebo musím mať pocit, že jej môžem niečo dať, že ju budem hľadať.
Vráťme sa ešte k filmu Ženy v behu. Mali ste k športu blízko alebo ste si museli nájsť k behu svoju cestu?
Od svojej tridsiatky do štyridsiatky som tri- až štyrikrát týždenne behala a chodila do fitnescentra, mala som osobnú trénerku. V momente, keď mi telefonovali a ponúkli mi túto úlohu, som práve bola na bežeckom páse, aby som sa rozohriala… Pri nakrúcaní filmu ma párkrát upozornili, aby som sa brzdila, aby to vyzeralo, že neviem behať. A teraz už, naopak, nebehám, aj kvôli chrbtici, mám radšej chôdzu a jogu. Takže Ženy v behu ma nerozbehali, ale teší ma, že rozbehali mnoho iných ľudí. Môj vzťah k joge rozvinul film Veľa lásky, ktorý sme nakrúcali tiež na Slovensku a hrala som inštruktorku jogy. Musela som veľa cvičiť, bolo to fajn.
Okrem športu sa vraj od detstva venujete otužovaniu.
Takmer od narodenia. Teraz sú rôzne príručky od Wima Hofa a tak ďalej, ale ja nie som zástanca týchto módnych trendov, keď sa všetci naraz na niečo vrhnú. Robím to, čo potrebuje moje telo. Otužovanie je dobrá vec, mňa údajne už v desiatich mesiacoch otec osprchoval studenou vodou. Od detstva sa sprchujem v studenej vode, napríklad po kúpeli sa celá osprchujem. S mamou sme v minulosti chodievali plávať do studenej Vltavy, zaplávam si aj v studenom mori a keď mi niekto povie, že voda je studená, pozerám naňho ako blázon. Tú hranicu mám asi niekde inde. Ale nie je to tak, že by som mala doma sud a ponárala sa doň. Nepodlieham žiadnym trendom. Ide o to, aby telo nespohodlnelo.
Čítajte aj Ruská propaganda sa otriasa v základoch: Útok hackerov na televízie, stopnuté príjmy z reklamy
Pôsobíte ako veľmi pohodový, stále usmiaty typ človeka. Je ťažké uveriť, že by ste vedeli tresknúť dverami.
Ale to spolu nesúvisí. Je mylné myslieť si, že veselý, milý a ochotný človek nikdy nevybuchne a nie je smutný. Napríklad keď uvidím na ulici niekoho kopať do psa, nebudem usmievavá, ale výrazne nepríjemná a pripadá mi to adekvátne. Ale zase nezvyknem „hysterčiť“ pre drobnosti. Viem, čo moja práca znamená, a nie som nepríjemná v situáciách, ktoré sú jej súčasťou. Prečo by mali ľudia stretávať nepríjemnú herečku? To môžem ísť robiť niečo iné. Robiť niečo s láskou a príjemne pre okolie, to mi príde ako absolútne úprimná a prirodzená súčasť práce. Samozrejme, že na vás niekedy padne únava alebo smútok, ale na to sú priatelia, rodina. No aby som obťažovala druhých, babrala sa v negatívnych pocitoch, to mi je cudzie.
Pri moderovaní veľkej šou typu StarDance, kde máte za sebou 11 sezón, určite musíte mať našponované nervy. Ako to beriete?
Robím to už tak dlho, že si nie som vedomá našponovaných nervov. Moderovala som už mnoho iných živých prenosov. Ale je pravda, že pre telo a myseľ nie je najprirodzenejšie robiť „živáky“. Je to veľký kolos, robí na tom veľa ľudí, je potrebné veľké sústredenie a pre nervy je to určite väčšia záťaž, ako ležať doma na gauči pri piatej časti seriálu. Nemám však stres zo živého prenosu ako takého, asi mám na to aj dobrú povahu. Veď sa vzájomne zabávame – ľudia sa pozerajú a my im robíme zábavu. Snažím sa to robiť s ľahkosťou, na vystresovaného človeka sa nikto nechce pozerať. Život prináša iné ťažkosti, človek by nemal dramatizovať to, čo dramatické nie je.
V moderovaní si voľne plávate, cítiť to aj z vašej relácie Blízká setkání, pri ktorej moderovaní sa striedate s Adélou Gondíkovou v Českom rozhlase. Ako dlho to robíte, ako ste sa k tomu dostali?
Ponúkli mi to po kratšej spolupráci v rozhlase, kde som robila pesničkovú reláciu a prepájala som jednotlivé bloky vysielania. Blízká setkání je už iná disciplína, je to skôr novinárstvo a trochu aj psychológia. Sústredím sa iba na jedného človeka a na jednu tému, aj ľudsky je to veľmi zaujímavé.
Čítajte aj S láskou rozpráva o drsnom detstve v Belfaste. Životopisný film Kennetha Branagha zbiera ceny
Vaše rozhovory sú špecifické tým, že nie sú konfrontačné, ale sú vyslovene pohodové a cítiť z nich, že ku každému hosťovi máte vzťah. Akoby ste si pozývali iba ľudí, ktorých poznáte.
Som veľmi rada, že to hovoríte. Samozrejme, že všetkých hostí nepoznám osobne, ale počas prípravy si musím vytvoriť koncept pre polhodinový rozhovor, odkiaľ kam bude smerovať. Samozrejme sa to môže niekam vetviť, ale línia je daná témou, prečo si hosťa pozývame. Ale povedali ste to veľmi pekne, je pravda, že si počas prípravy často vytvorím k danej osobnosti vzťah. Niekedy mám chuť tých ľudí hneď objať, hoci sme sa nikdy nestretli, ale ja mám pocit veľkej blízkosti.
A čo sa týka konfrontácie?
Celkom cielene to nie je o konfrontácii alebo posudzovaní hostí. V rozhovore ide o záujem o druhého človeka, ktorý je mi buď bližší, alebo vzdialenejší, podobný alebo veľmi iný. Niekto ma naozaj strhne, u iných je rozhovor neutrálnejší. Keď prejavíte úctu alebo záujem, hosť má pocit, že sa môže cítiť bezpečne a rozprávanie sa môže dostať aj do zaujímavejších polôh. Keď je rozhovor a priori konfrontačný, veľa ľudí sa uzavrie. Povedia veci, ktoré ani nechcú povedať, no bránia sa, sú v opozícii. Je na poslucháčovi, aby si vytvoril postoj k hosťovi. To je môj prístup k tomuto programu.
Foto: Česká televízia
Pochádzate zo štyroch detí, ste najmladšia z nich, aká bola vaša pozícia v rodine?
Výborná, ale neviem, aká je tá iná pozícia. Mám skvelých rodičov aj sestry, ktoré sa o mňa vždy starali, doteraz sa máme rady. Vždy zostanem ich „benjamín“.
Ale zaujímavé je, že iba vy ste sa vydali v šľapajach svojich rodičov.
To dokazuje, že nemusí byť pravidlom, aby deti pokračovali v tradícii rodičov. Je to rôzne a práve ja som sa vydala touto cestou. Jedna z mojich troch sestier má však veľmi rada divadlo a vo voľnom čase ho osvetľuje a ozvučuje, takže počas mnohých mojich predstavení mám sestru blízko seba, cestuje s nami aj na zájazdy. Je to výhoda, často sa vďaka tomu vidíme.
Máte niekedy zajačie úmysly, že by ste chceli skúsiť niečo iné?
Mať zajačie úmysly znamená odskákať niekam inam, a to vôbec nemám. Skôr som otvorená čomukoľvek a keď mi príde niečo zaujímavé do cesty, určite do toho pôjdem. Nebránim sa rôznym životným cestám, ale vzhľadom na moju povahu a skúsenosti sa to logicky bude točiť okolo toho, čo robím najdlhšie. Určite mi nikto neponúkne hrať na husliach vo filharmónii či byť šéfom prvého oddelenia a vyšetrovať vraždy, na to nemám vybavenie. Ale dnes je taká multifunkčná doba, že mi neprišlo napríklad od veci, keď som prekladala Kubovu knihu (manžela Jakuba Nvotu, pozn. red.). Bolo ju treba preložiť, lebo bola krásna a vôbec som nemala pocit, že odchádzam od svojej profesie. Veci si veľmi neplánujem, ja tak nejako iba som.
Pýtam sa aj preto, že ma zaujala informácia o manželke Pavla Bartosa, vášho rumunského kolegu z filmu V lete ti poviem, ako sa mám. Majú spolu štyri deti a ona sa po štyridsiatke rozhodla, že bude študovať medicínu. Čo si o tom myslíte?
Keby mi také niečo napadlo, tak to určite urobím, zdá sa mi to úžasné. Ale nemám na to čas a ani o tom neuvažujem, pretože mám naplnený život aktivitami, ktoré ma bavia. Uvádzať reláciu Blízká setkání je pre mňa postgraduál, je tam veľa tém, človeka to vzdeláva, posúva, to isté aj divadlo a filmy. Ak by to tak nebolo a mala by som chuť robiť niečo iné, idem do toho. Ale môžem vás uistiť, čo robiť už určite nebudem. Nebudem baletkou, to už nezvládnem.
Máte po svojom manželovi aj priezvisko? Alebo ste stále používate aj v úradnom styku meno Tereza Kostková? Lebo Tereza Nvotová tu už jedna je, režisérka a herečka zároveň…
Terezka je navyše naša príbuzná. Samozrejme, že som si to uvedomovala a nechcela som jej nijako konkurovať, ona je excelentná, oceňovaná režisérka, tak prečo by tu mala „tajtrlíkovať“ nejaká druhá Tereza Nvotová. Ja mám v občianskom aj Kubovo priezvisko, ale to preto, že ho tam chcem mať sama pre seba. Pani Nvotová som u nás doma, ale inak som Tereza Kostková.
Tereza Kostková
Narodila sa 14. júna 1976 v Prahe herečke Carmen Mayerovej a hercovi Petrovi Kostkovi. Vyštudovala Vyššiu odbornú školu hereckú v Michli. Účinkovala v mnohých seriáloch (Temný kraj, Hvězdy nad hlavou…), moderovala už 11 sérií tanečnej šou StarDance na obrazovkách Českej televízie. V Českom rozhlase uvádza program Blízká setkání. Hrala vo filmoch Ženy v behu či Líbáš jako ďábel, aktuálne ju možno vidieť vo filme V lete ti poviem, ako sa mám. Je druhýkrát vydatá, má syna Antonína a jej manželom je slovenský divadelný režisér Jakub Nvota.