Väčšina ľudí ho pozná ako rapera, ktorý sa nebojí zabŕdnuť ani do citlivých tém, ako je politika. Ján Strapec (Strapo) sa však v posledných rokoch venuje nielen hudbe, ale aj dabingovej réžii. Vďaka svojmu citu pre detail sa mu podarilo rýchlo uchytiť a vybudovať si imidž detailistu, ktorý na svoje projekty môže byť hrdý. Neznamená to však, že s hudbou skončil – naopak, tvorbe sa intenzívne venuje a fanúšikom však sľubuje veľké veci.
Aj k dabingu ho do nejakej miery priviedol rap. „Robila sa taká rozprávka a bola tam rapová skladba. A potrebovali, aby to malo nejakú rapovú réžiu, aby to znelo tak, ako to má, aby to nebolo cheezy (trápne, pozn. red.),“ hovorí. Táto práca sa mu podarila a práve to bol začiatok jeho kariéry v dabingu. Práve na základe toho si ho všimlo štúdio NOISE, kde Ján Strapec pôsobí. Redaktorka a respondent sa pred rozhovorom dohodli, že si budú tykať, rozhovor preto ponechávame v takejto forme.
V dabingu sa pohybuješ už pomerne dlho, spoluprácu s tebou si chvália mnohí herci. Spomínaš si, kedy a ako si sa prvýkrát k dabingu dostal?
Asi by som z hlavy takto nevedel povedať rok. Ale prvý oficiálny projekt, ktorý som robil a šiel aj do kín, bol The LEGO Movie 2. Bolo to super, my sme vtedy už dlho robili Lokál TV spolu s Kubom Kronerom a nastala situácia, keď sa robila jedna rozprávka, v ktorej bola rapová skladba. Bolo teda potrebné, aby to malo rapovú réžiu, aby to znelo tak, ako to má, aby to nebolo cheezy (trápne, pozn. red). A ja som dostal príležitosť. Vtedy som mal tú skladbu so Sveťom Malachovským a mal som to nejako „dať dokopy“, takže ja som to napísal na základe prekladu, upravil, prerapoval, Sveťo sa to naučil a potom som to s ním nahrával. Ja som ho pri tom režíroval a na základe toho si ma potom všimlo štúdio NOISE a dali mi možnosť vyskúšať si réžiu celého filmu.
Mnoho ľudí ťa pozná hlavne ako interpreta, v posledných rokoch si však menej aktívny. Je dnes dabing to, čomu sa venuješ najviac?
Nemyslím si. Dabing nie je úplne každodenná robota, je to skôr projektová práca. To znamená, že si vyberám projekty, ktoré ma bavia. Našťastie, vďaka tomu, čo som už všetko spravil, mám možnosť vybrať si projekty, ktoré ma bavia a s ktorými sa viem stotožniť. Nikdy som nerobil projekt, ktorý by ma vôbec nebavil – vždy to pre mňa malo aspoň nostalgickú hodnotu, niektoré boli napríklad spojené s mojím detstvom. To je celkom výhoda, lebo veľa ľudí musí robiť veci, ktoré ich nebavia. Ja si projekty vyberám, tie veci sa snažím robiť svedomito, mám aj dobré hodnotenia. Teraz som mal nejaké zdravotné problémy, takže som nekoncertoval a venoval som sa viac práve dabingu.
Čítajte viac Do kín prichádza dlhoočakávaná Perinbaba 2. „Manžel bol človek, ktorý videl do budúcnosti,“ hovorí Deana Jakubisková
Aké projekty ťa bavia najviac? Záleží ti na téme, alebo podľa čoho si vyberáš?
Ja mám rád, keď sú moje projekty spojené s nostalgiou. Sú to veci, ktoré ma bavili, keď som bol mladší – napríklad Tom a Jerry, alebo Scooby-Doo, na nich som vyrastal. Alebo to LEGO, Detektív Pikachu… A potom mám rád veci, s ktorými som spojený na inej úrovni. Režíroval som napríklad Elvisa, jeho som vždy obdivoval. Bol som veľmi rád, že som mal možnosť spraviť jeho biografický film. Rád robím aj horory, lebo je to pre mňa istá výzva… Mnohí režiséri sa v tom nevedia veľmi nájsť. Hercov tam musíš vybrať dobre, pretože nie každý, kto v tom filme nadáva alebo kričí, je uveriteľný. Ja sa na tom vždy vyjaším, o hercoch mám prehľad a už viem, s ktorým to bude uvoľnené a s kým to bude znieť fakt dobre. To sú pre mňa také odpočinkové projekty.
Samozrejme, potom milujem komixy – s Kubom Kronerom som robil na Spidermanovi, mám rád Pixarovky, robili sme napríklad Elementy. Bavil ma aj Indiana Jones, Flash, Justice League a mnoho ďalších.
Ako vyzerá celý ten proces? Od momentu, kedy si vyberieš nejaký projekt až do finále, kedy končí tvoja práca?
Na začiatku príde zahraničný obraz a zahraničný text. Niekto to musí preložiť. Ten prekladateľ tomu dá nejakú formu. Robí to aj na základe sprievodných inštrukcií, ktoré treba zapracovať. Potom nastupuje úpravca, ten upraví už preložený scenár, snaží sa napasovať to hercom do úst, pracuje už aj s obrazom. Snaží sa urobiť to tak, aby nezabil fóry, ktoré tam sú. V mnohých rozprávkach sú v druhom pláne aj fóry pre dospelých, tie častokrát bývajú svojím spôsobom zabité, pretože sú častokrát ťažko preložiteľné, niekedy sa ťažko hľadá slovenský ekvivalent.
Nasleduje kasting, kedy režisér s asistentkou réžie nájdu postavy, nakastujú si ich a povedia si, kto by mal dabovať ktorú postavu. Ten kasting sa niekedy schvaľuje, niekedy nie, záleží na dôvere štúdia smerom k režisérovi, alebo resp. distribútora k režisérovi. Niekedy sa na jednu postavu skúša aj päť rôznych ľudí, z ktorých sa potom vyberie jeden. No a potom nasleduje nahrávanie.
V tejto fáze treba už byť v štúdiu každý deň. Pri režisérovi sedí zvukár, v štúdiu máš herca, hovoríš mu, čo robí dobre, čo zle. Keď máš pocit, že mu nesedí replika, tak sa ju snažíš pozmeniť. Každú fázu procesu by mal robiť iný človek, sú však aj výnimky. Ja si robím úpravu aj réžiu, je to síce náročnejšie, ale častokrát praktickejšie. Dostanem od prekladateľa hrubý preklad, zároveň k tomu dostanem pôvodný anglický text, ktorému rozumiem, alebo obraz, kde je anglický zvuk. Častokrát je to praktickejšie, pretože ak si nesadne úpravca s režisérom, môžu vzniknúť určité komplikácie, každý môže mať na ten text svoj vlastný pohľad.
Aké komplikácie napríklad?
Keď robíš úpravu, je ťažké sústrediť sa na to, aby každá postava hovorila svojím špecifickým spôsobom. Keď to poviem zjednodušene, nemôžu všetci hovoriť múdro. Niekto je proste chlapec z ulice, iný zas vysokoškolský profesor, preto nemôžu hovoriť rovnako. Práve tam sa to niekedy zlieva a keď si režisér pozrie text po úpravcovi, môže to niekedy pôsobiť vágne.
Chýbajú tam tie nuansy a mašličky, ktoré režisér chápe, lebo niekoľkokrát vidí ten film, rieši tie postavy. Takže ja som sa rozhodol, že v 99 % mojich projektov si to budem robiť sám. Len v minime projektov som si nerobil obe veci, zjednodušujem si tak ten prechod medzi tým, ako to vníma úpravca a ako to vníma režisér.
Čo všetko okrem lipsingu sa rieši pri jazykovej úprave?
Prvá vec je pozeranie slabík, teda či sa text vojde do konkrétneho obrazu, či ten lipsing sedí. To je samozrejme jedna vec, tá vizuálna. Ide však aj o to, aby bola zachovaná prirodzená intonácia nášho jazyka. Niekedy si to aj v iných krajinách zjednodušujú tým, že kopírujú anglickú intonáciu, ktorá však nesedí s lokálnou. Nejde totiž len o to preložiť text, ale preložiť aj intonáciu.
Ako príklad môžem uviesť to, že väčšina fráz je v angličtine s oslovením na konci vety. To znamená: Choď tam a urob to, Jano. Ale ty v slovenčine povieš: Jano, choď tam a urob to. Toto je jeden zo základných problémov, s ktorými sa môžeš stretnúť. V mnohých prípadoch to musíš preložiť tak, ako je to v origináli, pretože je to tak zahrané alebo zanimované, ale ja sa snažím pestovať slovenčinu, prekladať aj intonácie a pracovať s jazykom. Tým, že som mladší, mám väčšiu výhodu v slangoch a tých mladíckejších rozhovoroch a frázach.
Ako je to s nadávkami? Svojho času boli rôzne bizarné preklady nadávok do slovenčiny…
Do kelu, do paroma, do šľaka? Ja určité slová, napriek tomu, že sú gramaticky správne, nepoužívam. Prídu mi neprimerané tomu, ako to chodí vo svete.
Do šľaka, idú policajti, vytiahnite búchačky – to proste nikto nepovie. Dovolím si povedať, so všetkou pokorou, že všetci ľudia, ktorí by toto povedali, sú už dávno mŕtvi, alebo ani nikdy neexistovali. Snažím sa, aby tie veci boli autentické, snažím sa, aj keď ide o nadávky, to riešiť tak šalamúnsky. Napríklad, keď je niekde v angličtine nadávka, tak ju vždy nemusím použiť, radšej zvoľním. A niekde, kde mám pocit, že by to malo zaznieť, tak ju pridám. Vždy sa snažím držať ten pomer, ale nedám niekam za každú cenu nadávku len preto, že môžem a iba preto, že je to napríklad horor.
Mnoho fráz nepoužívam vôbec – došľaka, doparoma, poliši, búchačky, drogista, zapodievať sa. Mariška je ešte taká, že niekedy to dáva logiku – keď sa v nejakej rodinnej komédii vystrčí 70-ročná babička z okna a povie: „Cítim tu marišku!“, tak je to ešte v pohode. Ale keď ti nejaký 18-ročný tínedžer, ktorý na ulici predáva trávu a hrajú tam samí černosi, povie: „Nechceš kúpiť marišku?“, tak je to divné. „Nechceš kúpiť trávu?“, je prirodzenejšie. Vždy treba pozerať na to, aká je tá postava, aký má charakter, aké používa vyjadrovanie.
Dôležití sú však aj herci – sú ľudia, ktorí sú v brandži tak dlho a robia to tak dobre, že im dovolím povedať aj došľaka. Je však veľmi málo takých, od ktorých to znie uveriteľne. Ale tí to dajú tak, že ťa to nezabolí, nevyruší ťa to. Ja hovorím, že „nevyhodí ťa to z koľajnice“, vieš, že pozeráš film a povieš: „Ježiš, to čo povedal.“ A dve minúty nevieš, čo sa tam deje.
Čo bolo pre teba najnáročnejšie, keď si začínal?
Ja som mal veľkú výhodu v tom, že som mal dôveru mnohých ľudí. Na Slovensku nie je ten trh taký veľký, trvalo asi rok a pol, kým som si prešiel cez všetkých hlavných hercov, či už na menšie alebo na väčšie postavy a oťukal som sa s nimi.
Niekedy narazíš na to, že ti herec nedôveruje – vidí mladého chalana a povie si, že ten v tom zas bude hľadať Shakespeara, aj v úplnej blbosti. Chvíľu to trvalo, ale dovolím si povedať, že mám prevažne pozitívne reakcie zo strany hercov – či už to povedia mne, alebo sa dozviem, že v inom štúdiu hovorili, že sa im super pracovalo. Sú to profesionáli, sami počujú, že to potom dobre znie. Pamätám si napríklad Mirka Nogu, strašne som ho trápil na jednej postave a on mi povedal, že: „Janko, začínaš ma už trošku srať, ale znie to popi*i.“ (smiech) Musíš vedieť, ako tých hercov „rozkódovať“, zistiť, ako na nich. Niekto chce, aby si sa ho spýtal, ako mu bolo na záhradke, niekto sa chce iba pozdraviť a niekto sa nechce vôbec o ničom baviť, iný zase potrebuje, aby si mu doniesol kávu, alebo aby mu niekto venoval pozornosť, ďalší to chce spraviť rýchlo, ďalší sa s tým chce hrať a musíš mu dať príležitosť, aby aj on sa na tom mohol kreatívne podieľať.
Existuje povedzme 10 druhov hercov, ku každému treba mať iný prístup. Niekto chce srandovať, niekto nie, niekto sa chce vybavovať, niekto chce ísť… Musíš vedieť, že keď ho po pol hodine nepustíš na cigu, tak darmo s ním budeš pol hodinu nahrávať, lebo bude nervózny, že nešiel na cigu. Sú to nuansy, ktoré svojím spôsobom treba ovládať, keď chceš z toho človeka dostať maximum. Keď chceš iba aby to nahral, tak nad tým môžeš mávnuť rukou. To mňa ale nikdy nebavilo.
Vždy som mal motiváciu, že som to nikdy nerobil ako hlavnú prácu, aj napriek tomu, že sa réžii v poslednej dobe venujem veľa. Vždy som si hovoril, že ja nemusím prižmúriť oči a sklopiť hlavu a prispôsobiť sa. Ja môžem z toho človeka dostať maximum. Niekedy je to fakt o tom toho herca proste nasrať. Keď viem, že tam bude musieť kričať a bude musieť byť nasraný, tak viem, že mi ho stačí proste iba nasrať (smiech).
Považuješ sa za perfekcionistu?
V dabingovej réžii určite. Myslím, že všetci, čo boli so mnou v kontakte alebo spolupracovali v rámci dabingu, by povedali, že som. Verím aj tomu, že by povedali, že vymýšľam, že zbytočne hľadám, ale dovolím si povedať, že pre mňa je to priorita.
Herci si často uvedomia, že som ich síce trápil pri nahrávaní, ale že potom pri žiadnom mojom projekte nemuseli chodiť na opravy. A to herci nechcú – lebo tie opravy sú často len pár slov alebo viet, v zmluve však majú, že prísť musia. Keď to ale urobíš dobre, nahráš si aj viac verzií „do šuflíkov“, tak sa to oplatí aj im. Ten perfekcionizmus niekedy vychádza aj z praktickosti, naučil som sa, ako funguje ten proces. Niekedy si nahrám viac verzií – niečo, čo sa mimoriadne páči mne, ale mám aj verziu, ktorá by sa mi mohla zísť pri schvaľovaní.
Napríklad aj s tými nadávkami si spravím verziu s nadávkou, spravím verziu bez nadávky, nechám si to tak, ako to ja cítim. Keď mi niekto povie, že mu tam chýba nadávka, ja ju tam mám nahratú, ten herec už kvôli tomu nemusí chodiť. To je niečo, čo ľudia môžu považovať za zdržiavanie, môže ich to prekvapiť, ale postupom času to ocenia a nabudúce prídu radšej ku mne, ako ku niekomu, ku komu by museli chodiť na opravy.
Čítajte viac Medzinárodná hanba: Česi píšu o slovenskom ministerstve kultúry, hovoria o centre bizáru
Pracuješ aj s deťmi? To musí byť ešte náročnejšie…
Teraz som mal veľmi ťažký projekt, kde bolo asi 15 detí. Všetky mali od 8 do 12 rokov. Dovolím si povedať, že nahrávanie s deťmi mi ide a viem to robiť dobre, ale je to ťažké. Deti rýchlo vychladnú, čím viac z nich niekedy chce človek dostať a vysvetľuje im, tým je to horšie. Na to tiež treba mať isté triky.
Podobné ako s deťmi je to so star talentmi. To sú ľudia, ktorí sú svojim spôsobom celebrity, ale nikdy nerobili dabing – speváčky, hokejisti… Napríklad v Tom a Jerry mali v pôvodnej verzii svojho hokejistu a veľmi chceli, aby aj v slovenčine postavu daboval hokejista, ktorý však nikdy nerobil dabing. Mal som veľa možností naučiť sa na nehercoch a tým pádom sa mi lepšie pracovalo aj s deťmi. Z mnohých nehercov som spravil ľudí, ktorí dnes pravidelne chodia na dabing. Dal som možnosť mnohým stand-up komikom ale aj influencerom si to vyskúšať. Vždy som z nich dostal taký výkon, za aký sa nemuseli hanbiť.
A tak to je aj s tými deckami, musíš vedieť, ako na ne. Musíš vedieť, kto je zľaknutý, do koho netreba štuchať, lebo bude ešte viac zľaknutý, s kým si kamarát, s kým sa len tak pozdravíš, komu doniesť cukríky, komu sľúbiť hračku, keď to spraví a podobne. Je to podobné ako pri klasických hercoch, len vyexponované.
Ktorý projekt považuješ za výzvu? Že vieš, že to bolo naozaj náročné a si hrdý, že ste to zvládli?
Ťažko sa mi to hovorí, lebo nikdy som nešiel do projektu, ktorý by svojím spôsobom nebol výzva. Teraz som robil MEG 2, čo je v podstate béčkový akčňák. To bola výzva, pretože som ho nikdy nerobil a bolo potrebné ľudí nahrať tak, aby aj béčkové repliky zneli dobre a aby boli v dobrej emócii či akcii. Vieš, lebo ten film dabingom nezlepšíš. Pointa ale je nezhoršiť ho.
Pre mňa je vždy challange zachovať tú istú latku, alebo vo výnimočných prípadoch to nahrať lepšie, ako to mali v origináli. To sa mi párkrát podarilo a nie sú to moje slová ale slová tých, ktorí to hodnotia. A asi najväčšia výzva, ktorú som doteraz zažil, bola snyderská Justice League. To bola jedna z tých prvých výziev, čo som zažil, keď som robil prvé veci pre Warner. Pri natáčaní filmu sa menil režisér a keď film vyšiel von, všetci to zhodili.
Internet si vtedy vydupal Snyder Cut, keďže on bol prvý, kto ten film začal robiť. Ten mal viac ako 4 hodiny, to bol poriadny challenge. Je tam Batman, Superman, proste všetci, veľké postavy, veľký príbeh a je to strašne dlhé. Vedel som, že ak toto zvládnem, tak bude dobre – budem si možno môcť vyberať lepšie filmy a podobne. Myslím, že som to zvládol obstojne, dovolil som si tam aj experimentovať. Niektorým postavám som zmenil hlasy, niekedy veľmi svojské. Roba Rotha som ukecal, aby daboval Batmana, Janko Koleník bol Superman, Tomáš Maštalír bol Aquaman, Peťa Vajdová bola Wonderwoman, Kubo Kroner bol Cyborg. Mal som tam starého Gogála, mal som tam Kaprálika. Na každom šteku bol áčkový nezmyselný herec. Lebo tak bol aj ten film postavený. A bol to veľký orchester. Dlho sa naň čakalo a boli to 4 hodiny toho, že každý pes, čo štekol, bol áčkový herec. Zvládli sme to, bolo to veľmi namáhavé a patrí to medzi najväčšie skúsenosti, aké som v živote mal.
Obrovská výzva bol aj posledný Indiana Jones, lebo som sa snažil zachovať čo najviac pôvodné herecké obsadenie, napriek tomu, že to šlo do kina a Indiana Jones predtým do kín u nás nešiel. Všetko sa podarilo. Zároveň to bola veľká jazyková výzva, zaznie tam asi 8 jazykov a všetko museli hovoriť slovenskí herci. Stano Král tam má asi 30 slučiek po nemecky, boli to veľké výzvy a škola.
Ako to prebieha, keď napríklad potrebuješ od herca nemčinu a on má ten jazyk dajme tomu o 3 levely nižšie, ako by potreboval?
Ešte keď ju má o 3 levely nižšie, tak si v pohode. Ale keď ti povie, že nevie po nemecky nič, vôbec nemá žiaden vzťah k nemčine, tak vtedy je to ťažké.
Ako prvú vec musíš v scenári upraviť veci foneticky, to znamená, že tak, ako to on číta, tak tak sa to už hovorí. Zároveň pod čiarou musíš mať napísané to, čo text po slovensky znamená, aby on vedel, že keď kričí na svojho syna, tak kričí na svojho syna, lebo on tým slovám nerozumie.
Ako posledná vec je samozrejme to, že vedľa teba sedí človek, ktorý tú nemčinu ovláda na 100 % a hovorí ti, či je to po nemecky dobre, alebo ti dáva rady. Stane sa, že dostaneš z herca dobrú emóciu, dobre to povie, sedí to s obrazom, všetko je fajn a potom ti zrazu slečna zdvihne prst a povie, že toto slovo po nemecky nie je dobre. Alebo ti povie, toto ste povedali ako rakúsku nemčinu a nie ako berlínsku.
Ale mne sa s tým vždy podarilo popasovať dobre, máme dobrých ľudí, ktorí nám chodia radiť, a snažíme sa vyberať takých, ktorí vedia spolupracovať. Snažíme sa ich aj zapájať, voláme ich na nahrávanie, aby nám nehovorili rady len na diaľku. Mám pocit, keď si zaklopem, že je to super.
Zákerná otázka – je pravda, že český dabing je lepší ako slovenský?
Ťažko sa to ľuďom vysvetľuje, ja v tom mám ale jasno.
Český dabing má dlhšiu tradíciu ako slovenský, je to vec, v ktorej má svojím spôsobom navrch. Ale zároveň mám pocit, že ten český dabing rokmi upadá, lebo mladší herci o dabing až tak záujem nemajú, pretože v Čechách sa točí aj veľa filmov. Všetko to dobré, čo počuješ v českom dabingu, sú tí starí veteráni. To je jedna vec, ale stále hovorím, že oni si to zaslúžia, robia to dlhšie a robia to dobre. Ale je dôležitá vec, ktorú ľudia nevnímajú. Ono to funguje psychologicky tak, že na reč, ktorá nie je tvoja, máš menšie nároky. Tzn. že keď ty niečo počuješ po česky, tak tomu rozumieš, ale nemáš na to také nároky, ako na slovenčinu.
Naopak je to horšie, lebo Česi slovenčine až tak nerozumejú, čiže pre nich je to ťažšie. Je to pre nich ako keby niečo pozerali poľsky. Čiže plus mínus rozumejú, ale nie tak, ako my im. Čiže český dabing by som nehodnotil ako lepší celkovo, skôr by som povedal že Slovák má naň nižšie nároky než na slovenský.
Je každý dobrý herec aj dobrý dabingový herec?
Vôbec. Hrať hlasom je úplne niečo iné, ako hrať hlasom aj telom aj všetkým, je to proste diametrálne odlišná disciplína. Čo je napríklad zaujímavé je, že 80 % spevákov sú dobrí dabéri, kvôli tomu, že oni vedia skopírovať tú linku. Tam narážaš na ten problém, čo som hovoril. Keď intonáciu kopírovať nechceš, ťažko spevákovi vysvetlíš, že po slovensky je to opačne. Lebo on sa drží toho, čo počuje. Ale zase nie každý herec sa dokáže držať toho, čo počuje, pri nich je to často pokus-omyl. Často začínajú na animákoch alebo na postave napríklad reportéra, ktorý nie je v obraze – je tam teda dobrá emócia, ale netreba triafať lipsing.
Stalo sa ti niekedy, že prišiel človek, ktorý bežne nedabuje a stres bol tak veľký, že to nezvládol?
Stane sa to, ale to je stále o tom korčuľovaní medzi servisom a nahrávaním, že buď naňho budeš tlačiť, alebo prídeš na to, ako sa k nemu priblížiť a ako mu dať komfort, aby mohol nahrávať. Niekedy je to ťažké, ľudia sa vedia zaseknúť, lebo sú na seba príliš kritickí a ťažko je herca nejako z toho dostať, bez toho, aby si ho na silu čičíkal a hovoril mu: „Nie, to je dobre, to je super, nie neboj…“ Stalo sa aj, že som herca poslal v polovici nahrávania domov a povedal, že to nefunguje a že to nepôjde. Vysvetlil som mu, že mu nesadla rola, že to z neho nedostanem a že ho radšej zavolám na niečo iné. Páčil sa mi prístup, bavil ma hlas ale trápili by sme sa a pri schvaľovaní by to neprešlo.
Podľa čoho si vyberáš hercov?
Záleží, niektoré štúdiá majú prísne kritériá napríklad v rámci veku. Vtedy je to trošku ťažšie, lebo predsa len to vekové rozhranie dabingových hercov má určité limity. Existujú také šedé zóny, kde v tom veku v podstate nikto nie je, alebo ho nebaví robiť dabing. Sú to skôr mladší ľudia, ktorí sú v aktívnom veku a nevidia dôvod, prečo by mali chodiť do dabingu, radšej chodia hrať do divadla, točiť seriály alebo cestujú po svete. Potom, samozrejme, máš určitý obmedzený počet starších hercov a keď máš seriál alebo film, kde je veľa starých postáv, musíš štúdiám vysvetliť, že buď mi to musia dovoliť spraviť s mladším, z ktorého spravíme staršieho, alebo počkáme 20 rokov, kým tí ľudia zostarnú.
Ako je to v prípadoch, že je humor vychádzajúci z postavy postavený na základe prízvuku, ktorý vychádza napríklad z etnicity?
Existujú spôsoby, ako sa v takýchto prípadoch postupuje. My nerobíme televízny dabing, tam sa na to až tak nedbá, ale pri kinách a streamovacích službách im na tom veľmi záleží. Keď je napríklad postava smiešne hovoriaceho Francúza, tak ju buď bude človek hovoriť smiešne, aby sa zachoval humor, alebo, ak je možnosť, treba nájsť Slováka, ktorý má francúzske korene a je dobrý speaker, ten mi to dá prirodzene.
V posledných rokoch je, čo sa týchto etnicít týka, veľmi tenká hranica, kedy je to ešte OK, že sa postava napríklad zle hovoriaceho Francúza spraví tak, že bude rengať. Tá hranica je tenká a záleží vždy od projektu. Pri animákoch sú trochu otvorenejší, niekedy povolia, aby nezmizol práve ten humor. Pri hraných sa to nerobí, často sa to rieši tak, že postava hovorí po slovensky a niekedy povie len frázu v cudzom jazyku. Vtedy zmažeš tú hranicu, ktorá by mohla byť problémom. Pravidlo číslo jeden je, že nemôžeš robiť veci tak, aby zosmiešňovali to etnikum. Musí to byť na úrovni.
Ako sa riešia situácie napríklad pri rodových špecifikách? Napríklad pri queer postavách?
To je tiež veľmi špecifické, všetko záleží od tej konkrétnej postavy. Mal som už projekty, kde som mal dve nebinárne osoby, oni majú určitý spôsob oslovenia, čo sa týka zámien, ten však na Slovensku nie je jednoznačne definovaný. Takže keby chcem, môžem ísť vyslovene proti tomu a úplne to ignorovať, ale vždy sa snažím, aby aj toto bolo zachované. Len tam je vždy 50:50, či to divák pochopí. Keď som mal takúto postavu v horore, tam sa to dalo spraviť pomerne dobre a jednoducho. V rozprávke je to ale ťažšie, musí to pochopiť dieťa, zároveň nesmieš nikoho uraziť, je to také korčuľovanie na hrane.
V tom horore bola postava syna, ktorému všetci hovorili syn, celý film hrá syna a mne sa to stále nepozdávalo, robil som tú úpravu jedenkrát, druhýkrát a vravím si, tento sa mi nejako nezdá. Tak som si vygooglil herca a zistil som, že je to austrálska herečka, ktorá dva roky dozadu povedala, že sa definuje ako muž a dali jej mužskú úlohu. Filozoficky som si povedal že OK, ale čo s tým spravím ako režisér? Tak som napísal diplomatický mail do štúdia, povedal som im, aké sú možnosti – buď to bude robiť chalan so ženským hlasom alebo dievča s mužským, ale že ja v tej chvíli na seba neberiem morálnu zodpovednosť, či to má byť tak alebo onak. A že majú rozhodnúť oni. Oni mi odpísali, že mi dôverujú ako režisérovi. Ja som priamo zavolal hercovi, vysvetlil som mu situáciu, spýtal som sa, či je on s tým OK. A on povedal že áno, je to v poriadku, poďme do toho.
Ale robili sme niečo podobné aj s deťmi, všetko bolo dohodnuté, všetko bolo nahraté, ale rodičia si to po pár dňoch rozmysleli, na čo majú, samozrejme, právo. Napísali, že nad tým premýšľali a že nechcú, aby ich dcéra takúto postavu dabovala. Je to ich slobodná vôľa. Takže je to taká šedá zóna, ktorá trošku bobtná hlavne preto, že sa na takéto veci tlačí čoraz viac. Nech si každý spraví svoj názor.
Baví ťa táto práca?
Keby ma to nebavilo, tak to nerobím. Preto som to začal robiť a preto to stále robím, aj keď ma niekto občas naštve. Povedzme si úprimne, že to nie je práca, za ktorú si človek kupuje domy či autá. Plus, keď som začínal, tešilo ma, že vidím tie veci o polroka skôr, ako ostatní – bavilo ma čítať si, ako ľudia na internete špekulovali, či nejaká postava zomrie a podobne. (smiech) Plus, baví ma, že robím len tie veci, ku ktorým mám vzťah a nemusím robiť projekty len preto, že ich urobiť treba.
Čomu sa dnes venuješ okrem dabingu?
Hudbe, aj keď trošku teraz menej, ako by som chcel a priateľke, aj keď neviem, či by súhlasila (smiech). Som teraz vo veku, kedy sa snažím dať si veci dokopy a upratať si ich, aby som mohol postúpiť do ďalšej životnej fázy.
Ak sa nemýlim, podieľaš sa aj na filme Lóve 2. Chystáš sa ísť aj na natáčanie v Thajsku?
Nie, teraz je tam celý tím, dotáča sa thajská polovica filmu. Ja som sa podieľal na tej slovenskej, ale len okrajovo, či už v štábe alebo tvorivo. Mám voči tomuto filmu záväzky, ktoré sú ale skôr prekvapením do budúcna. V Thajsku nie som, čo ma mrzí, ale všetci, ktorí tam majú byť, tam sú a urobia super robotu. Myslím si, že ten film mnohým ľudom vyrazí dych.
Ťahá ťa to aj týmto smerom do budúcna? Nejakým spôsobom sa pretransformovať aj na filmovú réžiu?
Filmová réžia ma nikdy až tak moc nelákala, to je tiež taká mystifikácia, ľudia by museli vidieť, ako to funguje, bolo by to na pridlhé vysvetľovanie. Vždy ma bavilo byť na pľaci a bavilo ma vždy písať. Ak by som sa mal v niečom do budúcna uplatniť, s čím tak poloflirtujem už pár rokov, je scenáristika. Párkrát som už pomocnú scenáristiku robil, pomáhal som upravovať, písal som nejaké dialógy aj scény do pár projektov. Vždy som sa snažil ísť týmto smerom, hovoril som si, že keď už nebudem môcť rapovať a koncertovať, tak budem sedieť doma a písať scenáre a čakať, kým mi žena donesie čaj a urobí koláčik. (smiech)
Čítajte viac Seriálový masaker na Netflixe: Streamovací gigant bez milosti zarezal viaceré hity
Ako vnímaš hudobnú scénu na Slovensku?
Snažím sa vnímať to len povrchovo. Ale vnímam, že minimálne svetová hudba je na veľkom medzníku. Dnes sa dá dostať k hudbe úplne hocijako, silný je Spotify, YouTube, sociálne siete… Sú to trochu iné pravidlá ako doteraz, je tam veľa priestoru na to, aby si interpreti vedeli zarobiť peniaze, zároveň to ale začína byť „pásovka“. Niečím mi to pripomína dokument o Beckhamovi, o jeho kariére. On bol jeden z prvých ľudí, ktorí rozbehli to, že sa z futbalistov stali celebrity. Dnes je to úplne normálna vec. Proste parfémy, oblečenie, tam to niekde vtedy začínalo, ja som bol ešte malý chalan. Ja som to tak ešte nevnímal, len som zrazu začal pozorovať, že futbalisti mali pekné účesy, že zrazu im išlo viac o účes ako o gól. Ale v niečom je to podobné aj s hudbou.
Nikto dnes nemôže poprieť, že z rapu sa stal pop. Je to tvrdý pop. So všetkými pravidlami od manažéra po vizualizáciu, tá rebélia, odcudzovanie za dlhé gate a hudba na páskach a napálených CD, to je preč. Má to iné pravidlá, prináša to pozitívne aj negatívne veci. Niektoré povinnosti, ktoré dnes ako interpret máš a ktoré sa vyžadujú, ma otravujú, lebo mi to nie je prirodzené. Je napríklad paráda, že si vieš na Spotify pozrieť, ktorú pesničku ľudia počúvajú, aký je ich vek, akí sú to ľudia. No potom to prechádza do takého prirodzeného kalkulu a do popovej hudby, čo mi je v niečom sympatické, v niečom veľmi nesympatické.
Ty si, na rozdiel od mnohých interpretov, zo seba neurobil influencera so „všetkým všudy“, nemáš Instagram plný spoluprác. Prečo sa tomu vyhýbaš?
Ja to nijako neodsudzujem. Mal som priateľku, ktorá bola áčková influencerka, takže ja som s týmito vecami žil na dennej báze. Neodsudzujem to, je veľmi individuálne, ako k tomu kto pristupuje. Mňa to len proste nebaví. Nie je to o ničom inom.
Nemyslím si, že má zmysel s tým bojovať a hovoriť, že je to zlé. Zároveň ale vnímam ako nebezpečné, že sa vyrábajú celebrity ako na bežiacom páse. Niekto to ale odsudzuje – povie si, bože, zase hentá ide šaškovať s tým šampónom. Ale firma jej dá povedzme 10 000 eur za to, že ho ukáže, myslím si, že každý, kto píše takéto komentáre, by si ten šampón veľmi rád narval do rôznych otvorov a ešte by sa s ním odfotil za tie peniaze, ale nemajú tú možnosť. Je to veľmi individuálne.
Je veľa vecí, ľudí aj hudba, ktoré ma vyslovene iritujú. No prišiel som na to, že niekedy je lepšie sa tým veciam proste vyhýbať a ignorovať ich, než ich kŕmiť. Sú interpreti, ktorých hudba ma nebaví, ale majú svoje čísla, tá hudba funguje a robí veľmi veľkej skupine ľudí radosť, a či ja by som ich pozdravil alebo nepozdravil je v tej chvíli jedno. Keď je to funkčné, prečo by to nemali robiť? Podobné je to aj s Onlyfans. Niekto má Onlyfans a je to v pohode, a niekto má Onlyfans a je to fraška. Je to platforma.
Ty si mal veľa politicky ladených songov, aj si sa veľa svojho času vyjadroval k politickej situácii. Ako vnímaš posledné roky na Slovensku?
Chaos. Vo chvíli, kedy ja som sa ešte k tomu aktívne vyjadroval, tak ešte ako-tak bolo možné vidieť, čo je doľava a čo je doprava. Teraz už má človek v tom úplný chaos. Nemyslím si, že je to len otázka Slovenska, myslím, že je to otázka celosvetovej politiky. Všeobecne, politika sa extra exponovala aj s internetom a aj s tým, že každý má prístup pomaly ku všetkému, každý môže napísať nejaké svoje názory, ten názor sa niekde spočítava do štatistiky a vyjde z toho niečo, čo ani nemusí byť pravda. Je to bordel, no. Vyjadrovať sa k politike určite vždy svojím spôsobom budem a chcem, ale to, čo sa teraz deje vo svete, nielen u nás, od začiatku pandémie až do teraz… to je veľký chaos.
Máš pocit, že ľudia sú viac nahnevaní?
Nie. Ja si myslím, že najväčší problém ľudí je, že si každý môže povedať, čo chce. Ja by som internet alebo volebné právo nasadil na základe identifikovania sa nejakým IQ testom alebo čo. Lebo v dnešnej dobe, keď sa pozrieš do parlamentu, tak tam by IQ textom prešla tretina ľudí. Polovica z nich by nespravila maturitu. Oni nepoznajú geografiu.
Ja teraz nechcem zhadzovať len slovenskú politiku. Ešte starý Bush, keď prišiel na Slovensko, si s rukavicou podával ruku s prezidentom, lebo nepochopil, že je to absolútne faux pas a povedal, že je rád, že je v Lubljane v Slovinsku. Iná situácia je v Amerike, iná na východe, to, čo sa deje na Ukrajine a v Rusku, to je úplný extrém. Ja by som vytiahol internet zo zástrčky.
Je niečo, čo by si odkázal Slovákom alebo ľuďom všeobecne?
Slovákom by som odkázal to, nech neberú ako prvé riešenie, že odtiaľto utečú, keď je zle. To je asi to najdôležitejšie. Lebo keď všetci schopní ľudia odtiaľto utečú, tak tu ostane len kráter. A všeobecne ľuďom asi to, že konštruktívna kritika je cesta ku všetkému.