Ste nová tvár na televíznej obrazovke. Kde ste sa vzali?
Pochádzam z Veľkého Bielu pri Senci, mám 23 rokov. Kým som sa dostal na VŠMU, 11 rokov som profesionálne robil džudo. Popritom som chodil do základnej umeleckej školy Ludus a, čím sa postupne začala moja umelecká dráha…
Prečítajte si recenziu Červených pások: To trvalo! Markíza konečne nakrútila svoj najlepší seriál za posledné roky
Nie je od džuda k herectvu ďaleko?
Začalo sa to asi v siedmej triede na základnej škole v Senci, keď sme dostali novú slovenčinárku. Nikdy mi nešli diktáty. Učiteľka povedala, že hodnotí aj vlastnú tvorbu, ak niekto napíše napríklad báseň. Chcel som si opraviť zlé známky z diktátov, tak som začal písať básne. Takto som v sebe objavil svoje prvé umelecké vlohy.
Mal som ísť na športové gymnázium na bratislavských Ostredkoch, ale cítil som, že nemôžem robiť iba šport a fungovať v štýle škola-tréning-škola. Týždeň pred nástupom do školy som sa rozhodol ísť na všeobecné gymnázium, aby som sa mohol venovať aj umeniu. Zároveň som sa dostal do Ludusu. A potom moja cesta viedla až na VŠMU, kde študujem.
Čo na to rodina, keď ste si nečakane vybrali umeleckú cestu?
Všetci ma podporovali. Za to som rodičom veľmi vďačný, aj keď na začiatku boli tréneri trošku sklamaní, keďže všetko bolo pripravené na moju športovú kariéru. Teraz, keď vidia, že sa mi začína dariť, podporujú ma už aj tréneri. Ja som sa aj vďaka džudu dostal na školu. Neľutujem svoje rozhodnutie.
V 23 rokoch už ste stihli vydať dve knihy a založiť nadáciu na pomoc onkologickým pacientom…
S mojím veľmi dobrým priateľom Aimem Parim sme si povedali na gymnáziu, keď sme mali asi sedemnásť, že napíšeme knihu! Tak sme napísali knihu. Potom sme si povedali, že ju dostaneme do najväčších kníhkupectiev na Slovensku. A tak aj bolo.
Prečo sedemnásťročný človek túži napísať knihu? Väčšina mladých má v tomto veku celkom iné záľuby a záujmy.
Bol to naozaj veľmi spontánny nápad. Zrazu sme boli na chvíľu intelektuáli. (smiech) Bola to výzva, ktorú sme chceli zdolať, vnútorné cítenie.
Ako vznikala kniha, ktorá sa dostala až k maestrovi Milanovi Lasicovi?
Keď sme čítali na internete, ako vydať knihu, bolo nám hneď jasné, že to bude veľmi náročné. Väčšina návodov sa končila odporúčaním: radšej nevydávajte knihu (smiech). Zariskovali sme. Napísal som list Milanovi Lasicovi, aby si prečítal prvé strany a posúdil, či má význam pokračovať.
Dokonca sme sa osobne stretli, viedli sme zaujímavý rozhovor, ktorého výsledkom bolo, že máme pokračovať. Nakoniec nám knihu nechcelo vziať žiadne vydavateľstvo, vydanie sme si financovali sami. Počas leta som brigádoval v bufete, Aime na Slnečných jazerách a za zárobok sme si dali vytlačiť prvé kusy. Tie sa rýchlo predali, keď sme spravili druhú knihu, tak sa už objavili aj sponzori a vydanie bolo oveľa menej komplikované.
Vaša Nadácia Ďakujem pomáha najmä detským onkologickým pacientom. Ako vznikla?
Opäť som spojil sily s Aimem Parim. A keďže on aj ja máme z rodiny osobné skúsenosti s onkologickým ochorením, chceli sme pomôcť. Najmä deťom. Bolo by dobré, keby deti trávili čo najviac času s rodinou. Zamerali sme sa na psychickú pomoc. Preto vznikla Nadácia Ďakujem.
Náš prvý projekt bola kniha Usmej sa. Pozostáva z tridsiatich obrázkov, ktoré nakreslili deti, čiže sa podieľali na obsahu. A tridsať známych osobností k obrázkom napísalo texty. Z výťažku z predaja robíme výlety pre choré deti a rodičov, tak môžu spolu tráviť čas. Od septembra sa nám podarilo zorganizovať 255 výletov. Spolupracujeme s Martinom, Banskou Bystricou, Košicami a Bratislavou.
Pozorujem vo svojom okolí, že mladým ľuďom stačí naozaj banalita a sú v koncoch. Mali by sme bojovať a ísť ďalej, aj toto je jedna z myšlienok seriálu.
Onkologická problematika je aj námetom seriálu Červené pásky, v ktorom účinkujete. Je seriál splnený sen? Nechceli ste radšej začať v divadle?
Každý má tú svoju cestu a ako ju vníma. Ja som chcel ísť aj televíznou cestou. Som vo štvrtom ročníku VŠMU a chcel som si vyskúšať hranie v televízii. Veď herca musí byť vidieť. Seriálové, respektíve televízne herectvo je úplne iné ako divadelné. Skúsenosť spred kamery je dôležitá. Prejav je celkom iný, v niečom možno jednoduchší, civilný v porovnaní s javiskom.
Som veľmi vďačný za Červené pásky a možnosť účinkovať v nich. Sú to veľké postavy, mladí herci dostali neopakovateľnú šancu stvárniť vážnu tému a pritom ju prerozprávať cez vtipné a láskavé scény a situácie. Minulý rok v lete som si povedal, že niečo „príde“. Mal som vnútorný pocit a prišlo to!
Ako ste sa k úlohe Jonáša dostali? Cez klasický kasting alebo tvorcovia mali už vyhliadnutých hercov vopred?
Pred časom som nakrútil študentský film s Petrom Hofericom. V tom čase som zavtipkoval, že nejdem robiť zadarmo bakalársky film. On mi nato odvetil, že keď toto nakrútim, dostanem veľkú ponuku. A ona naozaj prišla! Na základe tohto filmu si ma všimli.
Ako prebiehal kasting do Červených pások?
Hercov hľadali takmer pol roka. Tvorcovia to nemali vôbec ľahké. Prešiel som viacerými kolami. Potrebovali vytvoriť skupinu, aby fungovala medzi nami chémia. Navyše výber hercov prebiehal schvaľovaním v Nemecku aj na Slovensku. Nebolo to jednoduché. Absolvoval som viacero skúšok na rôzne postavy, skúšali sa rôzne scény. Lenže som bol už nastavený, že ak mám dostať úlohu v tomto seriáli, chcem hrať Jonáša.
Čo bolo pre vás najťažšie?
Snažil som sa byť prirodzený. Hovoril som si, že keď ma budú chcieť, tak to jednoducho vyjde. Komplikovanejšie to bolo pri samotnom nakrúcaní, pri rôznych scénach, ktoré sa viackrát opakovali.
Mal som tam vetu: „Pri jednej operácii to nekončí.“ Keď sa táto scéna niekoľkokrát opakovala a mne to postupne celé dochádzalo, musel som na chvíľu odísť z pľacu a predýchať to. Našťastie sme boli veľmi dobrý tím, ktorý to rešpektoval.
Aké bolo prvé stretnutie seriálovej partie?
S Jakubom Švecom (Leo) sa poznám z VŠMU, z Evy Opálekovej (Ema) sme boli nadšení, že bude okrasou našej skupiny. Adam Trcka (Adam), to je náš zjav. Vtipný zážitok mám s Adamom Kubalom (Erik), keď prišiel na prvé stretnutie pred samotným nakrúcaním a veľmi sa podobal správaním na svoju postavu.
Zostal som zaskočený, „trošku“ ma iritoval. Veľmi rýchlo sa však prelomili ľady a zistili sme, že sme na rovnakej vlne. Nakoniec som si s ním najlepšie rozumel. Je to veľmi milý chalan a má bohatý vnútorný svet, veľa myšlienok a nápadov. Vôbec nie je taký ako jeho postava.
Aké bolo nakrúcanie?
Máme za sebou poslednú klapku a môžem si nechať narásť vlasy. Začalo sa koncom novembra a končili sme vo februári. Nakrútili sme desať častí. Celý proces výroby bol veľmi príjemný.
Viete si predstaviť aj pokračovanie, že by sa zo seriálu stal dlhodobý projekt?
Červené pásky sú krásny projekt, takže by som sa bez problémov dal znova ostrihať dohola. Videl som prvé dve epizódy a s kvalitou som spokojný. Neprekážalo by mi dlhodobo stvárňovať jednu postavu.
Ako podľa vás Červené pásky prijme slovenský divák?
Príbeh v sebe na prvý pohľad nesie ťažkú tému, tá je však podávaná cez priateľstvo a nádej je okorenená vtipom. Ako spieva Jarek Nohavica: Dokud se zpívá, ještě se neumřelo… a tak by to malo byť. Verím tomu, že si diváci našu partiu obľúbia.
V každom období človek prežíva niečo, čo môže druhého postretnúť v inom veku. Náš seriál je o nádeji, sile a priateľstve. O tom, že keď sa niekto ocitne v ťažkej situácii, rodina a priatelia by mali držať pokope. Hlavne, aby sa nezosypali, a to sa týka aj mladých ľudí.
Pozorujem vo svojom okolí, že mladým ľuďom stačí naozaj banalita a sú v koncoch. Mali by sme bojovať a ísť ďalej, aj toto je jedna z myšlienok seriálu.
Veríte, že si aj vekovo starší diváci nájdu cestu k seriálu?
Veľkou výhodou je, že pozornosť sa venuje práve mladým tváram, ktoré sú neokukané a úplne nové. U nás je praxou, že v seriáloch sa točia tí istí herci a myslím si, že diváci začínajú mať problém uveriť postavám. Väčšinou ide o seriály oddychové. Červené pásky nejdú len po povrchu a nútia k zamysleniu. Zaujímavé je, že skúsenejší herci majú menšie postavy a my mladí sme v popredí. To je pre mňa osobne veľmi potešujúce a vážim si to.
Dostávali ste nejaké rady od služobne starších hercov?
Najviac nám pomohol režisér Braňo Mišík, ktorý nám ukázal, ako pracovať a správať sa pred kamerou. Vysvetlil nám, ako podať emócie a čo stačí na dostatočný prejav pre danú scénu. Urobil spolu s producentom Petrom Kelíškom veľmi dobrú prácu.
Podobne ako Sestričky aj Červené pásky sa nakrúcali v hypermoderných priestoroch, čo môže evokovať pocit, že seriál nereflektuje slovenskú realitu…
Každý seriál a film v sebe nesie istú dávku ilúzie. Seriál nehovorí o tom, aké sú na Slovensku nemocnice. Dôležitejšie je posolstvo, ktoré príbehy v sebe nesú.
Je to nepredstaviteľne ťažká situácia, v ktorej sa nachádza Jonáš aj s Leom (Jakub Švec), k tomu sa nedá herecky priblížiť. Dá sa iba napodobniť emócia, ktorá by sa mohla ponášať na skutočnosť.
Seriál prináša herecky náročné emočné scény. Kde ste brali inšpiráciu alebo silu na prevtelenie sa do postavy Jonáša?
Vzhľadom na osobnú skúsenosť sa nedá priblížiť k takému ťažkému prípadu, aký hrám. Nedá sa s tým ani stotožniť a pochopiť to. Kto by mal tendenciu rozprávať, že to chápe, tak klame. Je to nepredstaviteľne ťažká situácia, v ktorej sa nachádza Jonáš aj s Leom (Jakub Švec), k tomu sa nedá herecky priblížiť. Dá sa iba napodobniť emócia, ktorá by sa mohla ponášať na skutočnosť.
V realite to tak nie je. Iba ten človek vie, čo a ako to prežíva. Potom je tu pohľad rodičov, ako to prežívajú so svojím dieťaťom. Je tu aj súrodenec, ktorý situáciu vníma po svojom. Navzájom netušia, ako to zvládajú vo svojom vnútri. My ako herci môžeme mať iba predstavu, ktorú sa snažíme naplniť.
Ste na začiatku kariéry a je veľmi pravdepodobné, že o pár týždňov sa budete tešiť veľkej mediálnej pozornosti. Ste pripravený na slávu? Zostanete nohami na zemi?
Určite áno! (smiech) Možno to vyznie zvláštne, ale nemám pocit, že potrebujem slávu. Možno prídu ďalšie ponuky, a to je asi tak všetko. Teraz sa mi zdá ešte nepredstaviteľné, že ma ľudia budú spoznávať na ulici, v obchode.
Ide o to, že nie vždy má herec dobrú náladu. Aj herci sú ľudia a majú svoje životy, problémy, ktoré riešia. Teraz si treba predstaviť situáciu, keď naozaj niekde herec ide, je zamyslený a stretne fanúšikov a nemusí byť vnútorne nastavený na fotenie.
Niektorí ľudia nevnímajú druhú stranu alebo ju nechcú rešpektovať a za každú cenu si spravia fotku. Ale to je súčasť hereckého chlebíčka a musím sa na to aj ja pripraviť.
Aké sú vaše herecké sny?
Chcem točiť film, to je môj sen! Ale dobrý! Nerád by som robil niečo politické, toho je tu naozaj už dosť. Mám na veci svoj názor, ale nemám potrebu ho zatiaľ šíriť niekde na námestiach. Možno by bolo zaujímavé spraviť naozaj dobrú komédiu alebo historický film.
Dobrá komédia je postavená na vážnych situáciách, ktoré sú vtipné pre okolie, ale človek to prežíva s plnou vážnosťou. Na tom je postavená dobrá filmová, ale aj divadelná komédia. Páči sa mi nový trend, keď je plnohodnotná dráma a do toho scenáristi vsunú komediálne prvky a vzniknú z toho situačné vtipy.
Ste fanúšikom seriálov?
Mám veľmi málo času. Pred časom som videl na Netflixe veľmi vtipný seriál Norsemen. Je to seriál o Vikingoch, tí sú však vyobrazení ako obyčajní ľudia, vypočítaví, jednoduchí. Z Hry o tróny som videl prvú časť, a to bolo všetko. Nemám k tomu vyslovene vzťah, že by som niečo cielene pozeral. Nie je to moja priorita.
Ako je možné, že mladý človek ako vy nežije na vlne seriálov?
Neviem, ako to je možné, ale svoj voľný čas som už ako dieťa trávil vonku. Keď som prišiel zo školy, odhodil som tašku a išiel s kamarátmi hrať futbal, lozili sme po stromoch. Nikdy ma nelákalo sedieť pred televízorom a pozerať sa, čo tam dávajú.
Keď už mám čas, tak si radšej prečítam dobrú knihu. Od svojich ôsmich rokov som chodieval domov večer. Ani na gymnáziu som netrávil čas učením, mám šťastie na dobrú pamäť, takže mi neraz stačilo to, čo odznelo v škole. Po vyučovaní som mával tréningy a keď som ich nemal, tak som išiel radšej von. Je obohacujúce stretávať sa a rozprávať s ľuďmi.
Kde sa vidíte o päť či desať rokov?
Som otvorený viacerým možnostiam. Začal som učiť v Luduse deti a pripravoval som aj zopár ľudí na prijímačky na VŠMU, možno aj to bude moja budúca profesijná cesta. Keby sa v budúcnosti podaril film alebo pracovať v divadlách, bolo by to fajn. Nateraz nemám pevne stanovený cieľ, čo robiť ďalej. Ale verím, že čo má prísť, príde. Chcem byť hlavne spokojný!
Peter Kiss
Narodil sa 29. mája 1996 v Galante. Študuje vo štvrtom ročníku na VŠMU. Účinkuje v študentskom divadle LAB, v divadle LUDUS v predstaveniach Modrý vták a Džungľa. V Slovenskom národnom divadle sa objavuje v menších komparzných postavách. Založil Nadáciu Ďakujem, ktorá pomáha detským onkologickým pacientom. V novom seriáli Červené pásky stvárňuje Jonáša, 16-ročného chlapca, ktorému musia kvôli rakovine amputovať nohu.