Obaja komerční súperi zvolili na jesenné utorky úplne nové seriály, čiže diváci budú mierne rozpoltení a budú si musieť vybrať ten ktorý seriál, čo sa môže negatívne odraziť na rozkolísanej krivke sledovanosti najmä počas prvých týždňov vysielania, kým sa etablujú.
Ministri sú diametrálne odlišný seriál ako jeho konkurencia a majú ambíciu byť akousi komediálnou alternatívou voči Susedom, ktorí svojim spracovaním spĺňajú atribúty pre pomenovanie tradičný sitkom. To Ministri nie sú. Hoci tvorcovia zvolili, úplne zbytočne, mierne schizofrenickú hybridnú podobu.
Seriál je natočený moderne, v exteriéroch, v kombinácii s realisticky pôsobiacimi interiérmi a vizuálne teda pôsobí ako klasický seriál, ktoré Jojka už tradične nakrúca. Čiže by malo ísť o komediálny seriál. Lenže minutáž, scenár a najmä umelo dosadený smiech a potlesk jasne hovoria, že ide lacnejšiu verziu sitkomu ako sú Susedia. Preto sa ťažko sa definuje konkrétny formát spracovania Ministrov.
Práve „spontánne“ salvy smiechu sú tým najnepochopiteľnejším a najviac rušivým elementom v celom seriáli, pretože je nad slnko jasnejšie, že diváci nie sú prítomní pri nakrúcaní a zbytočne to celé dehonestuje výsledný efekt. Divák totiž najlepšie sám vie, na čom sa má zasmiať a pri Ministroch je na to priestor pre každého, aby si našiel vtípky, ktoré sú podľa jeho gusta.
Keď niekto robí to isté, nie je to to isté
Dokonalým príkladom pre porovnanie sú seriály Teória veľkého tresku a jej spin-off Mladý Sheldon. Teória je klasický sitkom nakrúcaný pred živým publikom, dej sa odohráva v drvivej väčšine v štúdiu, kde sú vybudované kulisy. Scenár je cielene napísaný, aby každá veta končila nejakým vtipom a prirodzeným výbuchom smiechu, ktorý je správne dosadený publikom.
Pri Mladom Sheldonovi tvorcovia zvolili inú stratégiu a nejde už o klasický sitkom. Nakrúca sa v exteriéroch, realistickejšie pôsobiacich interiéroch, čiže to opäť pôsobí ako klasický seriál, absentuje umelý smiech a aj scenár je iný. Samozrejme dominuje stále humor, ale jednotlivé repliky nemusia vždy nutne končiť smiechom a do deja sa vkráda aj niečo navyše – väčší vývoj postáv, možno viac emócií, aj negatívnych.
Oba seriály síce patria do jedného univerza, sú pritom diametrálne odlišné a jasne formátovo zadefinované, čo v konečnom dôsledku pomáha divákovi sa zorientovať a zadefinovať vnútorný pocit, s ktorým ich sleduje. A najmä vizuálom už evokuje akúsi vyššiu, lepšie vyzerajúcu nadstavbu komediálneho žánru.
Chaotické zadefinovanie formátu
Práve kombinácia týchto dvoch komediálnych formátov sú najväčšou slabinou Ministrov. Bez problémov by sa zaobišli bez prvkov tradičného sitkomu. Sú natočení veľmi dobre, strih, kamera funguje bez problémov, kulisy nepôsobia lacno, vizuálne zapadajú teda do vyššej seriálovej kategórie. Scenár tiež nemusel za každú cenu tlačiť na pílu a každá scéna nemusela nutne končiť narážkou a pritom by mohla zostať zachovaná mimoriadne vtipná idea príbehu. Prvky klasického sitkomu jednoducho zbytočne špatia celkový feeling.
Scenár nedovolí počas celej úvodnej takmer „polhodinovky“ odpútať pozornosť od jedného vtipu, ktorý smeruje k ďalšej dobre mierenej narážke. Podobnosť s realitou je čisto náhodná, ako inak. Diváci dostávajú plejádu žartov bez rozdielu na to, či sa podobajú na kauzy, vyjadrenia koalície, opozície a vybraných predstaviteľov a ktoré sa stali neopakovateľné a zľudoveli. Na frak dostáva celá politická reprezentácia za posledných desať rokov. Jednotlivé repliky sú napísané s nápadom a nejde o prihlúply sled vypustených replík v štýle Kameňáku. Ministri majú totiž dej a kruté údery klincov po hlavičke len pomáhajú k tomu, aby divák videl prácu slovenskej, zrejme fiktívnej, vlády. Divák veľmi rýchlo z úvodnej časti pochopil úlohy jednotlivých ministrov a aké charaktery sú.
Vláda „snov“
Je tu egocentrický premiér Milan (Tomáš Maštalír), ktorý má najviac rád samého seba a jeho najväčšou nočnou morou je, že preferencie klesnú pod 40%. Preto musí pevne držať v rukách „morálku“ svojich ministrov, ktorí najradšej zasadajú vo svojom bunkri – teda v luxusnom wellness centre, kde relaxujú. Zakomplexovaný Milan sa obklopil len svojimi blízkymi z rodnej viesky, ktorí budú plniť len jeho príkazy, lebo ich IQ im nedovolí mať vlastný rozum.
Je tu minister vnútra Tuzex (Marián Miezga), ktorý ako bývalý vekslák je dokonalým prostredníkom mať v rukách najsilnejší rezort v krajine. Nechýba ani večne nadržaný minister školstva Alexander (Lukáš Latinák), ktorého najviac zaujímajú výmenné pobyty študentiek, úlohu ministerky spravodlivosti prebrala Monika (Helena Krajčiová), inak majiteľka erotického salónu v rodnej vieske premiéra.
Minister obrany Rišo (Richard Stanke), samozrejme, obľubuje nosenie uniformy a bozkáva výložky. Minister zdravotníctva Krpec (Jozef Vajda) svojimi rozmermi pripomína skôr slona. Jeho hlavnou aktivitou je jedlo. Ministerkou sociálnych vecí je premiérova krstná mama Gitka (Jana Oľhová). Pravou rukou premiéra je jeho hovorca Ondrej (Milo Kráľ). Ten sa svojho šéfa úprimne desí a zároveň k nemu vzhliada, pričom z toho kričí „nenápadná“ inšpirácia zo Simpsonovcov a kultových postavičiek pána Burnsa a jeho poskoka Smithersa.
Hlavnou úlohou ministrov je ničnerobenie, prípadne prijímanie absurdných rozhodnutí a hranie sa iba na vlastnom piesočku, z ktorého profitujú a ostatné ich nezaujíma. Iba občas sa musia „znemožniť“ pre vyššie dobro a zísť medzi pospolitý ľud a zahrať nejaké divadlo, aby sa preferencie udržali na požadovanej úrovni a nehrozil im pobyt v Leopoldove. Celú idylku im naruší príchod náhodného ministra zvonku, ktorého premiér omylom postrelil na poľovačke. Do úradu životného prostredia nastúpil Daniel Faser (Michal Režný), pozornosť jeho nových kolegov teraz smeruje naňho, musia ho totiž veľmi rýchlo spracovať, aby fungoval ako oni. A jednoducho musí upustiť od jeho idey spraviť zo Slovenska lepšiu krajinu pre život.
Úvod preplnený humorom
V pilotnej epizóde zazneli rôzne repliky, od podobného hlasu premiéra, akcia opozičník, dokonca únos tentokrát do Thajska alebo do Rakúska, nechýbalo do tankoch, človek človeku, narážka na premiérove hodinky, maskovanie vládnych káuz vytvorením umelých problémov na odvrátenie pozornosti, karafiáty, veľkolepé stretnutia s voličmi. A bude toho ešte viac. Očakáva sa predstavenie prezidenta, ktorý má desať detí, každé s inou ženou a rovnako ako vláda, tak aj on zdieľa myšlienky vlastného prospechárstva. Samostatnou kapitolou je komunikácia premiéra s novinármi a najmä s jednou, ktorú uráža a ignoruje. Povedomé?
Ministri vsádzajú na politickú tému, ktorá vždy rozdeľovala spoločnosť, narozdiel od Susedov, ktorí idú na istotu a brnkajú divákom na nôtu tradičnou nekonfliktnou ľudovou zábavou. Jojkársky seriál rozhodne rozdelí divácku základňu. Tí, ktorí sa odosobnia a nebude im extra vadiť zámerne afektované hranie, tak majú možnosť zhliadnuť celkom zaujímavú grotesku s dobre namierenými vtipmi a nemusia sa nutne smiať na každom nadhodenom vtipe. Niekedy je menej viac. Iste sa objaví aj tábor odporcov, pre ktorý bude dvanásťdielny seriál nestráviteľné sústo a dostatočný apel na ich konfrontačné prejavy na sociálnych sieťach.
Je chválitebné, že Jojka sa opäť vybrala to komplikovanejšou cestou a priniesla komediálne spracovanie, ktoré jednoznačne nie je stávkou na istotu a nemusí okamžite strhnúť davy, bude však dostatočne diskutabilný, ale zostal v podvedomí divákov. K tomu iste prispieva aj herecké obsadenie, ktoré je viac ako potešujúce. Maštalír ako premiér predvádza iný typ svojho komediálneho talentu, aby sa jasne vymedzil z jarného Semaforu, kde si zahral „pripečeného“ Mirka a darí sa mu to.
To isté platí aj pri ostatných ministroch. Po dlhšej odmlke je späť aj Helena Krajčiová, ktorá bola nezabudnuteľná v Profesionáloch, po nich smerovala do Búrlivého vína, kde stvárnila mdlú Dorotu. V Ministroch je znova v plnej smiešnej sile. Dôveryhodne pôsobí aj úplne nová tvár v podobe Michala Režného ako ministra životného prostredia. V deji je novou tvárou a pritom na divákov pôsobí rovnako.
Verdikt
Ministri sú v konečnom dôsledku príjemným spestrením jesennej seriálovej ponuky. Humor síce nezakontruje každému, určite sa nebudú prihliadajúci smiať na každej humornej vložke, ako sa snaží dej vsugerovať tento pocit. Avšak aj ten najväčší skeptik si nájde momenty, ktoré mu aspoň niekoľkokrát podsunú smiech, pričom stále bude v podvedomí hrať akási smutná paralela so slovenskou realitou, ktorá či už v minulosti, ale aj v súčasnosti nepôsobí idylickým dojmom.
Rýchle hodnotenie: Humorné, sem-tam prehnaná snaha tlačiť na pílu.