Kino vždy pôsobilo ako priestor slobody. Tmavá sála, veľké plátno, príbeh, ktorý na dve hodiny prehluší realitu. Lenže práve preto sa ho mocní často báli.
Film vie zaútočiť rýchlejšie než kniha, preniknúť hlbšie než novinový komentár a vyvolať emóciu tam, kde by suché fakty nestačili. Dejiny kinematografie preto nie sú len dejinami Oscarov, rekordných tržieb a kultových scén, ale aj dejinami škrtov, zákazov, stiahnutých premiér a štátnych rozhodnutí, podľa ktorých niektoré obrazy verejnosť jednoducho vidieť nemala.
Dôvody sa menili podľa doby a krajiny. Raz išlo o náboženstvo, inokedy o sexualitu, násilie, politickú satiru, geopolitiku alebo strach z toho, že film otvorí tému, ktorú štát nechce počuť nahlas.
Cenzúra nemá vždy podobu zákazu
Zákaz pritom nemusí vždy vyzerať ako dramatická policajná razia v kine. Niekedy ide o oficiálne rozhodnutie cenzúrneho úradu, inokedy o odmietnutie distribučného certifikátu, lokálne stiahnutie zo streamovacej platformy alebo tichú dohodu, že film sa v danej krajine jednoducho neuvedie.
V ére streamingu sa hranice posunuli, no nezmizli.
Netflix v roku 2020 zverejnil prípady, keď na základe písomných požiadaviek vlád odstránil konkrétne filmy či epizódy len v niektorých krajinách. Medzi nimi boli napríklad The Last Temptation of Christ (Posledné pokušenie Krista) v Singapure, Full Metal Jacket (Olovená vesta) vo Vietname či epizóda relácie Patriot Act so Saudskou Arábiou.
Jedným z najznámejších prípadov, pri ktorom sa dodnes vedie spor, či išlo o zákaz alebo o dobrovoľné stiahnutie, je Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka.
Film z roku 1971 bol v Británii najskôr klasifikovaný a uvedený, no po vlne kontroverzií, mediálnych obvinení z napodobňovania násilia a po vyhrážkach namierených voči Kubrickovej rodine bol v roku 1973 na žiadosť samotného režiséra stiahnutý z britskej distribúcie.
Nešlo teda o jednoduchý štátny zákaz v klasickom zmysle, ale dôsledok spoločenského tlaku, ktorý mal podobný efekt. Britskí diváci sa k filmu legálne dostávali mimoriadne ťažko až do Kubrickovej smrti v roku 1999.
Britská BBFC pri spätnom pohľade pripomína, že film od začiatku vzbudzoval obavy pre extrémne násilie a gangovú brutalitu, no jeho legenda narástla práve vďaka tomu, že sa stal nedostupným.
Čítajte viac Fanúšikovia Sľubu zúria. Jedna postava prezradila viac, než mala. V deji môže spustiť veľké problémy
Satira, ktorá pobúrila cirkev aj úrady
Ešte výbušnejší bol prípad filmu Life of Brian (Život Briana) od skupiny Monty Python. Satira z roku 1979 rozprávala príbeh Briana Cohena, muža narodeného v rovnakom čase ako Ježiš, ktorého si ľudia omylom začnú spájať s mesiášskou úlohou.
Tvorcovia tvrdili, že si nerobia žarty z Krista, ale z fanatizmu, davového myslenia a náboženského dogmatizmu. Časť cirkevných autorít a konzervatívnej verejnosti to však vnímala ako rúhanie. Film bol zakázaný v Írsku a Nórsku a v Británii ho nepovolilo viacero lokálnych samospráv.
The Guardian pri spätnom pohľade pripomína, že proti filmu protestovali cirkevní predstavitelia v USA aj Británii, pričom niektorí kritici ho odsudzovali ešte predtým, než ho vôbec videli.
Zákaz však niekedy pôsobí ako najlepšia reklama. Life of Brian sa stal ukážkovým prípadom takzvaného Streisand efektu ešte predtým, než tento pojem existoval. Keď Nórsko film zakázalo ako údajne blasfemický, švédska distribúcia z toho urobila marketingový slogan v zmysle, že ide o film taký smiešny, až ho v Nórsku zakázali.
Namiesto umlčania vznikol kult. O desaťročia neskôr sa Life of Brian nepamätá ako nebezpečný útok na vieru, ale ako jedna z najvýznamnejších britských komédií, ktorá ukázala, že hranica medzi náboženskou citlivosťou a slobodou satiry býva jednou z najostrejších línií kultúrnych vojen.
Náboženský konflikt ešte tvrdšie zasiahol Martina Scorseseho a jeho film The Last Temptation of Christ (Posledné pokušenie Krista).
Dráma z roku 1988, nakrútená podľa románu Nikosa Kazantzakisa, zobrazila Ježiša ako bytosť, ktorá prežíva ľudské pochybnosti, strach aj pokušenie. Pre mnohých kritikov šlo o hlbokú duchovnú meditáciu, pre časť veriacich o neprijateľné znesvätenie.
Film sprevádzali protesty, vyhrážky, odmietnutie niektorých kín a zákazy vo viacerých krajinách. The Guardian pripomína, že film bol v niektorých štátoch zakázaný celé roky, vrátane Argentíny, odkiaľ pochádzal pápež František.
V prípade The Last Temptation of Christ sa spor neskončil osemdesiatymi rokmi. Film zostal problematický aj v ére streamingu.
Netflix v roku 2020 uviedol, že ho v roku 2019 odstránil zo svojej singapurskej knižnice po písomnej požiadavke tamojšieho úradu IMDA, keďže titul bol v Singapure zakázaný. Digitálne platformy síce pôsobia globálne, ale podliehajú lokálnym pravidlám. Divák v jednej krajine môže vidieť film ako klasiku svetovej kinematografie, zatiaľ čo divák o pár hraníc ďalej ho oficiálne nenájde vôbec.
Čítajte viac Herec prehovoril o „genocíde kultúry“, Rózsa okamžite zaútočil. Z ostrej kritiky vznikla verejná prestrelka
Keď stačí jeden bozk
Moderné zákazy sa čoraz častejšie netýkajú náboženstva, ale sexuality a LGBTQ+ reprezentácie. Marvelovka Eternals sa v roku 2021 stala prelomová tým, že predstavila jedného z prvých otvorene gej superhrdinov v MCU a scénu bozku medzi postavou Briana Tyreeho Henryho a jeho filmovým manželom.
Práve táto línia narazila v Saudskej Arábii, Katare a Kuvajte, kde bol film podľa správ stiahnutý alebo nepovolený po tom, čo Disney odmietol požadované škrty. The Guardian aj The Hollywood Reporter informovali, že problémom bol najmä rovnakopohlavný bozk a reprezentácia gej postavy.
Podobný osud postihol aj animovaný film Lightyear od Pixaru. Pre Disney šlo o rodinný sci-fi príbeh zo sveta Toy Story, no v niektorých krajinách sa z neho stala kultúrna kauza pre krátku scénu bozku medzi dvoma ženami. Variety uviedlo, že film sa nepremietal v Saudskej Arábii, Spojených arabských emirátoch, Kuvajte ani Malajzii práve pre túto scénu.
El País neskôr písal o zákaze vo viacerých krajinách Blízkeho východu a Ázie. Zaujímavé je, že nejde o film, ktorého hlavnou témou by bola sexualita.
Stačil krátky moment, aby sa rodinný blockbuster zmenil na test toho, čo sú miestne úrady ochotné pustiť do kín.
Ešte bizarnejší príklad prišiel s Barbie. Film Grety Gerwig sa stal globálnym popkultúrnym fenoménom, ale vo Vietname narazil na geopolitiku. Reuters informoval, že vietnamské úrady zakázali distribúciu filmu pre scénu s mapou, ktorá podľa nich zobrazovala čínsku jednostranne nárokovanú oblasť v Juhočínskom mori, známu ako takzvaná deväťčiarová línia. Warner Bros. neskôr obhajoval mapu ako detskú kresbu bez politického významu, no Vietnam ju vnímal cez optiku územného sporu a národnej suverenity.
Barbie zároveň ukázala, že ten istý film môže byť v rôznych štátoch zakázaný z úplne odlišných dôvodov. Kým vo Vietname išlo o mapu a Juhočínske more, v Kuvajte a Libanone sa diskusia točila okolo údajnej propagácie homosexuality a rozporu s verejnou morálkou.
Al Jazeera informovala, že Kuvajt film zakázal a libanonský minister kultúry žiadal zásah úradov pre tvrdenia, že film podporuje homosexualitu a transsexualitu.
Jeden ružový hollywoodsky hit sa tak v priebehu niekoľkých týždňov stal predmetom dvoch celkom odlišných cenzúrnych logík – geopolitickej aj kultúrno-morálnej.
Čítajte viac Harlan Coben sa vrátil na Netflix, no tentoraz naráža na tvrdú kritiku. Nový krimi triler vraj dopláca na veľkú slabinu
Komédia, ktorá rozhnevala Severnú Kóreu
Politická satira býva pre štáty mimoriadne citlivá, pretože si nerobí nárok iba na zábavu, ale aj na zosmiešnenie moci.
Ukázal to film The Interview (Šialené interview), komédia Setha Rogena a Evana Goldberga o fiktívnom atentáte na severokórejského lídra Kim Čong-una. V roku 2014 sa z priemerne očakávanej hollywoodskej komédie stal globálny bezpečnostný prípad po hackerskom útoku na Sony Pictures a vyhrážkach voči kinám.
Sony následne zrušilo pôvodne plánovanú širokú vianočnú premiéru, keď veľké kinoreťazce odmietli film uviesť. Americké úrady neskôr pripísali zodpovednosť za útok Severnej Kórei, hoci časť expertov v tom čase upozorňovala, že verejne dostupné dôkazy boli komplikované a kybernetické pripisovanie zodpovednosti je problematické.
The Interview ukázal nový typ cenzúry. Nie zákaz cez úradné rozhodnutie v konkrétnej krajine, ale stiahnutie vyvolané strachom, hrozbami a tlakom na distribútorov. Film sa napokon dostal k divákom digitálne a v obmedzenej kinodistribúcii, no celá kauza mala širší účinok.
Vyslala Hollywoodu signál, že autoritárske režimy alebo neznámi aktéri dokážu zasiahnuť do globálnej distribúcie aj bez toho, aby kontrolovali americké kiná. Vanity Fair vtedy upozornil, že po zrušení The Interview boli preventívne stiahnuté aj plánované projekcie staršej satiry Team America: World Police (Team America: Svetový policajt), ktorá tiež zosmiešňovala severokórejské vedenie.
Z podobného sveta pochádza aj prípad animovaného seriálu South Park (Mestečko South Park). Epizóda Band in China z roku 2019 si robila posmech z čínskej cenzúry aj z ochoty Hollywoodu upravovať obsah tak, aby neohrozil prístup na lukratívny čínsky trh.
Reakcia bola takmer učebnicovo ironická. Podľa Reuters a The Hollywood Reporter zmizli epizódy, klipy a zmienky o South Parku z viacerých čínskych internetových platforiem.
Tvorcovia Trey Parker a Matt Stone odpovedali falošným ospravedlnením, ktoré v skutočnosti ešte viac zosmiešnilo čínsku cenzúru aj korporátnu opatrnosť západného zábavného priemyslu.
Čítajte viac Mike Myers potvrdil návrat komediálnej legendy. Po 24 rokoch môže prísť pokračovanie, na ktoré fanúšikovia čakali celé desaťročia
Streamy nie sú slobodné územie
Aj streamovací svet, ktorý sa dlho prezentoval ako slobodnejší priestor než tradičné televízie a kiná, musel riešiť rovnakú dilemu.
V roku 2019 Netflix odstránil v Saudskej Arábii epizódu Patriot Act with Hasan Minhaj, ktorá kritizovala saudské vedenie a hovorila aj o vražde novinára Džamála Chášukdžího.
Netflix uviedol, že epizódu stiahol iba v Saudskej Arábii po platnej právnej žiadosti a pre súlad s miestnym zákonom. Kritici však rozhodnutie označovali za ústupok politickej cenzúre. Prípad bol výnimočný tým, že nešlo o hraný film ani sexuálny obsah, ale o politickú publicistiku zabalenú do komediálneho formátu.
Zakázané diela často odhaľujú o spoločnosti viac než o sebe. Mechanický pomaranč ukázal britský strach z násilia a napodobňovania. Eternals a Lightyear zase ukázali, ako sa z krátkych LGBTQ+ momentov stáva medzinárodný test kultúrnych hraníc. Barbie pripomenula, že aj zdanlivo neškodná mapa môže v regióne s otvorenými územnými spormi pôsobiť ako politické vyhlásenie.
A South Park či Patriot Act ukázali, že autoritárska moc najťažšie znáša výsmech.
Paradoxom zákazov je, že len málokedy pochovajú samotné dielo. Často mu pridajú niečo viac. Diváci chcú vidieť práve to, čo im niekto nechcel ukázať. Z filmu sa stane predmet debaty, z epizódy symbol, zo zakázanej scény dôkaz, že kultúra stále dokáže vyvolať nervozitu. V tom je sila kinematografie. Nejde iba o obrazy na plátne. Ide o otázku, kto rozhoduje, čo smieme vidieť, čo smieme počuť a pred čím nás vraj treba chrániť.
Dejiny zakázaných filmov a seriálov preto nie sú iba kurióznym zoznamom škandálov. Sú mapou spoločenských strachov, politických hraníc a kultúrnych konfliktov, ktoré sa menia s dobou, ale nikdy úplne nemiznú.
