Ľudia si mysleli, že je blázon alebo to hrá. Film Prisahám, že za to nemôžem ukáže krutú realitu Tourettovho syndrómu

Do slovenských kín mieri film, ktorý stavia na skutočnom príbehu, silnej ľudskej téme a výnimočnom hereckom výkone.

Britská dráma Prisahám, že za to nemôžem približuje osud Johna Davidsona, ktorému sa v pätnástich rokoch náhle zmenil celý život. Dospievajúci chlapec, ktorý dovtedy žil relatívne bežným životom, začne prežívať nekontrolovateľné hlasové a telesné tiky spôsobené Tourettovým syndrómom.

Ochorenie, ktorému jeho okolie nerozumie, ho postupne privádza do izolácie, konfliktov a hlbokej hanby.

Film prichádza do slovenských kín 4. júna a podľa tvorcov nejde len o príbeh o diagnóze. V jadre rozprávania je predovšetkým ľudskosť, prijatie a snaha prežiť vo svete, ktorý sa človeku často otáča chrbtom práve vo chvíli, keď najviac potrebuje pomoc.

Prisahám, že za to nemôžem sleduje Johna v období, keď sa jeho detstvo a dospievanie začnú lámať. Nástup Tourettovho syndrómu spôsobí, že mladík sa dostáva do situácií, ktoré nedokáže kontrolovať. Jeho hlasové a telesné tiky vyvolávajú u ľudí nepochopenie, odmietnutie aj predsudky. Okolie jeho stav takmer nepozná, a preto ho často vníma nespravodlivo.

Práve tento rozpor je jedným z najsilnejších motívov filmu. John nie je problematický tínedžer, ktorý sa chce búriť proti svetu. Je to chlapec, ktorý sám nerozumie tomu, čo sa s ním deje, a zároveň musí znášať pohľady, odsudzovanie a reakcie ľudí, ktorí si jeho správanie vysvetľujú úplne nesprávne.

Zlom v jeho živote prinesie stretnutie s Dottie, energickou matkou bývalého spolužiaka, ktorú stvárňuje Maxine Peake. Práve ona Johnovi otvorí cestu k podpore, porozumeniu a odvahe čeliť vlastnému osudu. Vďaka tomuto vzťahu sa jeho izolácia a hanba začnú postupne premieňať na silu. John nachádza nielen väčšiu istotu, ale aj schopnosť hovoriť o svojom ochorení tak, aby mu ľudia lepšie porozumeli.

Film mal svetovú premiéru na festivale v Toronte a výrazne uspel aj pri udeľovaní British Academy Film Awards. Získal päť nominácií a dve z nich premenil na ocenenia. Jednu z cien získal Robert Aramayo za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe.

Za filmom stojí režisér a scenárista Kirk Jones, ktorého k téme priviedla osobná skúsenosť s dokumentom o Johnovi Davidsonovi. Práve ten v ňom zanechal silný dojem ešte koncom 80. rokov.

„Spomínam si, že som v roku 1989 videl dokument s názvom John’s Not Mad. Volal sa tak preto, lebo ľudia v jeho okolí, v škole a tiež polícia si mysleli, že je blázon. Mysleli si, že sa zbláznil, hovorili, že skončí buď v blázinci, alebo vo väzení. A on vôbec netušil, čo sa deje. Bol to 15-ročný mladík, ktorý dovtedy viedol relatívne normálny život. Športoval, mal priateľov, bol dobrý v škole,“ spomína režisér a scenárista.

Jones zároveň pripomína, že v čase, keď John prežíval najťažšie obdobie, nebolo povedomie o Tourettovom syndróme také, aké je dnes. Ľudia jeho prejavy často odmietali brať ako dôsledok diagnózy.

„Vtedy ešte diagnóza pre Tourettov syndróm neexistovala. Spomínam si na ten dokument a hneď som sa s ním a s jeho postavou stotožnil,“ hovorí Jones.

Myšlienka nakrútiť Johnov príbeh sa k nemu vrátila až po desaťročiach. Keď premýšľal nad ďalším filmom, spomenul si práve na dokument John’s Not Mad. Následne si pozrel aj ďalšie dokumenty, ktoré o Johnovi vznikli, a zaujala ho najmä kombinácia humoru, bolesti a emócií, ktoré jeho životný príbeh niesol.

Režisér sa preto vybral do škótskeho mesta Galashiels, kde John žije, a požiadal ho o práva na sfilmovanie jeho osudu. Prvá odpoveď však bola odmietavá. John už mal totiž za sebou viacero skúseností s médiami, ktoré v ňom zanechali nedôveru.

„V minulosti bol John podvedený, zúčastnil sa rozličných televíznych relácií alebo bol oslovený do novinových článkov. Veril, že publicita pomôže pochopiť, čo to vlastne Tourettov syndróm je, no skúsenosť mu ukázala, že novinárom išlo iba o lacné senzácie, o to, aby povedal niečo kontroverzné,“ vysvetľuje Jones.

Situácia sa zmenila až vtedy, keď John dostal možnosť stať sa výkonným producentom filmu. Znamenalo to, že mohol byť prítomný pri každej dôležitej fáze tvorby – od scenára až po prvú projekciu. Tvorcovia tak nechceli jeho život len použiť ako námet, ale zapojiť ho do procesu tak, aby bol výsledok čo najpravdivejší.

Dôležitú úlohu pri vzniku filmu zohral aj Robert Aramayo, ktorý Johna vo filme stvárňuje. Na rolu sa pripravoval mimoriadne intenzívne. Pred nakrúcaním strávil s Johnom tri mesiace, sledoval jeho reakcie, spôsob myslenia aj každodenné správanie. Okrem neho komunikoval aj s ďalšími ľuďmi s Tourettovým syndrómom, s ktorými bol v kontakte cez Zoom.

Podľa Kirka Jonesa sa Aramayo do postavy ponoril s výnimočnou dôslednosťou. Ak mal počas nakrúcania pocit, že by niektorá situácia v skutočnosti vyzerala inak, tvorcovia jeho postrehy brali vážne a často ich zapracovali. Režisér dokonca uviedol, že nevie o nikom, kto by sa do svojej hereckej roly ponoril tak, ako to Aramayo urobil v tomto prípade.

Výsledkom je film, ktorý sa nesnaží z Tourettovho syndrómu robiť senzáciu, ale približuje ho cez osobný, citlivý a ľudský príbeh. Prisahám, že za to nemôžem ukazuje, ako veľmi môže nepochopenie okolia ublížiť, no zároveň pripomína, že podpora jedného človeka dokáže zmeniť celý život.

Drámu Prisahám, že za to nemôžem uvedie do slovenských kín distribučná spoločnosť CinemArt SK 4. júna.