Herecká legenda otvorila bolestivú trinástu komnatu. Popri traume zo smrti syna pomenovala aj napätie v SND
Známa herečka otvorene opísala atmosféru v SND a pomenovala veci, ktoré ju znepokojujú. Popri divadle však prehovorila aj o bolesti, ktorá jej navždy zmenila život.
Kamila Magálová patrí k tým osobnostiam, ktoré si publikum nespája iba s konkrétnymi rolami, ale aj s jasným názorom a vnútornou silou. V poslednom období však okolo nej rezonujú nielen umelecké témy, ale aj veľmi osobná bolesť, ktorú si nesie po tragickej smrti syna Martina.
Kamila Magálová: Čo je to za nezmysel, že máme len hrať a nemiešať sa do politiky?
Herečka sa v rozhovoroch nevyhýba ani tomu, čo sa deje v Slovenskom národnom divadle. Hovorí o slobode na javisku, ale aj o rozhodnutiach v zákulisí, ktoré podľa nej narúšajú prácu ľudí v divadle. Celá situácia sa navyše odohráva v čase, keď SND rieši úsporné opatrenia a personálne zmeny.
Popri napätí v kultúre však Magálová otvorene pomenúva aj to, ako sa po najväčšej životnej strate pokúšala znovu postaviť na nohy. Pomáhalo jej divadlo, práca, čas, ale aj odchod do vzdialenej Indie, kde aspoň na chvíľu našla pokojnejší priestor pre seba.
SND prešlo obdobím, ktoré rozdelilo pohľady
Slovenské národné divadlo sa na prelome rokov 2025 a 2026 dostalo do pozornosti nielen pre svoju umeleckú tvorbu. Do popredia sa dostali aj organizačné zmeny, šetrenie a otázky, ako sa takéto zásahy premietnu do každodenného fungovania divadla. Pre verejnosť to môže znieť ako administratíva, no v praxi ide o ľudí, zmluvy, skúšky, výrobu scén aj prípravu premiér.
Základom celého problému boli úspory v rezorte kultúry. Ministerstvo kultúry SR vedené Martinou Šimkovičovou malo znížiť výdavky o milióny eur a súčasťou tohto postupu bolo aj zníženie pracovných miest o desať percent vo všetkých príspevkových organizáciách. SND, ktoré má takmer 800 zamestnancov, tak muselo riešiť zmeny naprieč viacerými oddeleniami.
Influenceri | pred 2 mesiacmi | 4
Najcitlivejšie sa začalo hovoriť o Činohre SND. Práve tam sa zmenil pracovný status viacerým známym menám. Roman Poláčik, Martin Šalacha, Daniel Žulčák, Anna Magdaléna Hroboňová a Táňa Pauhofová prestali byť internými členmi súboru a prešli na externú spoluprácu. Vysvetľovalo sa to najmä úsporou na odvodoch.
Nie všetci však prijali tento krok ako obyčajné šetrenie. Časť umeleckého prostredia ho vnímala aj cez širší kontext napätých vzťahov medzi kultúrnou obcou a vedením rezortu. Činohra bola totiž dlhodobo spájaná s ľuďmi, ktorí sa nebáli verejne ozývať a kritizovať stav kultúry.
Do tejto atmosféry vstúpila aj Kamila Magálová, ktorá pre časopis Forbes opísala konkrétne situácie zo zákulisia. „Konkrétne sa deje, že generálna riaditeľka nepodpíše rôzne zmluvy. Ak riaditeľ niečo nepodpíše, príprava kostýmov a scény sa zastaví. Herci často aj napriek tomu začnú skúšať a nakoniec dôjde aj na premiéru. Prichádzajú okolnosti a rozhodnutia, ktoré rušia celkovú pohodu. Namiesto toho, aby sme sa venovali svojej práci, riešime problémy my,“ povedala v rozhovore pre časopis Forbes.
Ťapáková odmieta politický motív, Magálová cíti tlak
Ako sme už informovali, generálna riaditeľka SND Zuzana Ťapáková tvrdí, že divadlo konalo v rámci povinného šetrenia. Podľa nej nešlo o vlastnú iniciatívu vedenia, ale o reakciu na konsolidáciu, ktorá zasiahla celý rezort. Opakovane tiež odmietla interpretáciu, že by sa v divadle diali politické čistky.
Adela Vinczeová prehovorila o bojkote hercov v STVR. Jasne povedala, ako vníma ich rozhodnutie
Televízia
|
pred 2 mesiacmi
|
9
V rozhovore pre týždenník Plus 7 dní svoju pozíciu vysvetlila takto: „Rada by som pripomenula, že ja som si konsolidáciu nevymyslela. Nedeje sa z mojej vôle tak, ako keď si pán riaditeľ Drlička vymyslel prepúšťanie približne 140 zamestnancov vrátane 60 pracovníkov techniky a následne 9 sólistov opery. Len sa tak rozhodol a nikto sa ich vtedy nezastal.“
Ťapáková zároveň tvrdí, že ak by išlo o politicky motivované kroky, výber ľudí by vyzeral inak. Vedenie SND zdôrazňuje, že rozhodnutia mali byť konzultované s vedúcimi úsekov aj odbormi a mali prebiehať v súlade so Zákonníkom práce. Konkrétny kľúč, podľa ktorého sa vyberalo, však zverejnený nebol.
Magálová na druhej strane hovorí o atmosfére, ktorá podľa nej ľudí v divadle vyčerpáva a zneisťuje. Pre časopis Forbes situáciu pomenovala veľmi priamo. „Ide im o to, aby nás znechutili a aby sme odišli, ale my to neurobíme.“ Tým naznačila, že časť umelcov vníma kroky vedenia nielen ako ekonomické opatrenia, ale aj ako tlak na ich zotrvanie.
Herečka zároveň vysvetlila, prečo sa sama rozhodla podať výpoveď. Neopisovala to ako náhle gesto, ale ako snahu upraviť si pracovný život tak, aby mala viac priestoru rozhodovať o vlastnom čase. „Dala som výpoveď s cieľom mať menej práce, ale hlavným dôvodom bolo to, že keď som v divadle zamestnaná, nemôžem si vyberať, kedy budem alebo nebudem hrať. Máte voľno len v júli a auguste a mne prekážalo, že si nemôžem vziať voľno, keď potrebujem,“ ozrejmila.
Po smrti syna hľadala spôsob, ako nezostať stáť
Pracovné témy sú iba jednou časťou jej príbehu. Tou najťažšou je strata syna Martina, ktorý tragicky zahynul v Taliansku počas zápasu v konskom póle. Magálová o tejto bolesti nehovorí ako o niečom, čo sa dá prekonať a uzavrieť. Skôr ju opisuje ako zranenie, s ktorým sa človek učí ďalej žiť.
Bývalý kolega Martiny Šimkovičovej o nej po rokoch prehovoril. Povedal, aká bola v časoch Markízy
Televízia
|
pred 2 mesiacmi
|
22
Divadlo pre ňu v tomto období nebolo len prácou. Stalo sa miestom, kde sa cez cudzie osudy dokázala dotknúť vlastnej bolesti a lepšie jej porozumieť. Niektoré postavy jej pripomenuli, že hoci je jej strata osobná a nenahraditeľná, tragédie sa dotýkajú aj iných ľudí.
O jednej z takýchto skúseností prehovorila veľmi otvorene. „Vďaka postave v predstavení Deti som si uvedomila, že nie som jediná, ktorá zažíva nejakú tragédiu. Je to trauma na celý život, ale musíte hľadať momenty, ktoré vám pomôžu žiť ďalej. Divadlo a takéto postavy mi v tom veľmi pomáhajú,“ povedala úprimne.
Najsilnejší bol moment, keď sa o tragédii dozvedela. V jednej chvíli prišla správa, ktorá zmenila všetko, a už na druhý deň mala stáť na javisku. Najskôr to nedokázala, no po krátkom čase pochopila, že úplné uzavretie sa doma by ju mohlo vtiahnuť ešte hlbšie do bolesti.
Sama to opísala bez prikrášľovania. „Ten šok bol hrozný. Dozvedela som sa to večer a na druhý deň som mala hrať. Zavolala som riaditeľke, že nemôžem prísť, čo bolo pochopiteľné. Po týždni som sa však rozhodla, že pôjdem opäť hrať. Povedala som si, že ak zostanem doma, už sa z toho nikdy nedostanem.“ dodala. Okrem návratu k práci jej neskôr pomohla aj cesta do Indie, kde sa pokúsila nájsť aspoň kúsok vnútorného pokoja ďaleko od bežného hluku a napätia.