Martin Navrátil prehovoril o novej relácii JOJky. Odhalil temnú stránku pomoci, ktorá mnohých zaskočí

Televízia JOJ uvádza nový formát Dve tváre sveta, ktorý posúva cestovateľské relácie mimo zaužívaných hraníc.

Slovenský dobrodruh Martin Navrátil sa v ňom vedome vyhýba preplneným turistickým miestam a vydáva sa tam, kde sa bežný návštevník takmer nedostane.

Projekt nestavia na klasickom cestopisnom prístupe. Namiesto prehľadu faktov, historických údajov a opisov lokalít ponúka osobný pohľad človeka, ktorý krajiny reálne prežíva. Ťažisko formátu tvoria autentické skúsenosti, stretnutia s miestnymi obyvateľmi a príbehy, ktoré vznikajú priamo na ceste. Divák tak nesleduje len informácie, ale najmä emóciu, atmosféru a momenty, ktoré sa nedajú naplánovať.

Práve tento „road trip“ princíp dáva tvorcom väčší priestor na prepájanie reality s nečakanými situáciami. Fakty sa prirodzene miešajú s osobnými zážitkami, náhodnými stretnutiami aj improvizáciou, ktorá je pre cestovanie typická.

Výsledkom je formát bližší dnešnému divákovi, ktorý nehľadá encyklopedické dáta, ale pohľad niekoho, kto dané miesto skutočne zažil.

Relácia odštartuje 10. apríla o 22:20 po šou Milujem Slovensko. Séria prinesie šesť epizód, pričom každá z nich bude mať približne 40 až 45 minút.

Navrátil v novinke pozýva divákov na cestu za autentickými kultúrami, tradíciami a miestami, ktoré zostávajú mimo bežných turistických máp. Zameriava sa na detaily, príbehy a súvislosti, ktoré si väčšina ľudí na prvý pohľad ani nevšimne. Dve tváre sveta tak neponúkajú len presuny z bodu A do bodu B, ale hlbšie pochopenie krajín a rešpekt k ich skutočnej podobe.

Televízia JOJ tak prináša šesťdielny road trip, ktorý stavia na autenticite namiesto efektu. Martin Navrátil sa v ňom predstaví bez pozlátka, mimo komfortnej zóny a bez turistických kulís. Namiesto uhladených obrazov prichádza surová realita, namiesto pripravených scenárov momenty, ktoré vznikajú spontánne.

To najzaujímavejšie sa totiž nedeje podľa plánu. Prichádza v nečakaných situáciách, v humore aj v stretnutiach, ktoré menia obyčajnú cestu na skutočné dobrodružstvo. Tam, kde ostatní končia, on pokračuje. Mimo trás, mimo istoty, naplno.

K pripravovanej relácii Dve tváre sveta sa exkluzívne pre Mediaklik.sk vyjadril aj samotný Martin Navrátil, ktorý priblížil, čo môžu diváci od nového formátu očakávať a čím sa líši od klasických cestopisov.

V relácii ukazujete miesta, kam sa bežný turista nedostane. Kde ste sa prvýkrát cítili, že ste už „za hranou“ komfortu?

Za hranicou komfortu sa cítim najmä vtedy, keď ma opantá výšková choroba. Aj keď som bol už neviem ani spočítať, koľkokrát vo výške nad 3 500 metrov, bolesť hlavy je niečo, s čím neviem pracovať. Pre mňa je to omnoho väčší diskomfort ako byť napríklad na Antarktíde pri mínus 60 stupňoch a podávať tam stopercentný výkon. Je to náročné, ale nie nezvládnuteľné.

Prešli ste 187 krajín. Existuje ešte niečo, čo vás vie na cestách prekvapiť alebo šokovať?

Mňa stále prekvapuje – šokuje veľmi veľa vecí – pozitívnych aj negatívnych. Keby ma to prestalo baviť, tak s tým skončím. Chýba mi ešte asi 5 – 6 krajín, ale mojím cieľom nikdy nebolo vidieť všetky krajiny sveta. Možno sa to stane, ale keby ľudia vedeli, že mi chýbajú napríklad San Maríno či Andorra, možno by nastúpili do auta a išli by tam.

Pre mňa nie je cieľ si krajiny len „odškrtnúť“. Chcem do nich prísť kvôli príbehu, kvôli konkrétnemu zážitku. Idem za tým, aby som niečo zažil, a popritom sa na to nabaľujú ďalšie veci. Chcem krajiny spoznať, nie si ich len zaznačiť, že som tam bol. A keby som stratil radosť zo spoznávania, tak aj keby mi chýbala posledná krajina menom San Maríno, vôbec by mi to nebolo ľúto, že sa tam nepozriem.

India, Brazília, Uganda… všetko extrémne kontrasty. Ktorá krajina má podľa vás najtvrdšiu „druhú tvár“?

Najtvrdšiu druhú tvár má podľa mňa Brazília. Mnoho ľudí by povedalo India, ale Brazília má niekoľko tvárí. Veľa ľudí si ju spája najmä s bezpečnosťou, pretože počul o favelách. My sa pôjdeme pozrieť do favely, nie v Rio de Janeiro, ale do ešte väčšej a drsnejšej v Sao Paulo.

Nerád používam slovo „najnebezpečnejšie“, lebo to sa ťažko určuje, ale určite je veľmi tvrdá. Zažili sme tam veľa, prespali sme u domácich, hrali futbal s miestnymi obyvateľmi, pohybovali sa po územiach, kde pôsobia drogové kartely. A potom príde ten kontrast – niekto chce zažiť niečo pekné. A to pekné zažijeme napríklad v Pantanale – najväčšej tropickej mokradi na svete. Ja milujem prírodu, milujem safari, ale úprimne mám pocit, že Pantanal je v niečom ešte zaujímavejší ako niektoré africké národné parky. A keď si divák povie, čo tam už také môže byť, nech si to pozrie – „možno mu to trochu odpáli dekel“.

Čo by ste nikdy divákom neukázali, aj keby to bolo extrémne silné?

To je veľmi dobrá otázka. Môžem teraz niečo povedať a potom si poviem, prečo by sme to vlastne neukázali. Skôr by som riešil to, ako to podať čo najzrozumiteľnejšie a najcitlivejšie.

Napríklad keby sme išli do Bangladéša, kde je najväčší nevestinec na svete a pracujú tam 12– až 15-ročné deti – dievčatá, bolo by veľmi dôležité, ako túto tému uchopiť, aby sme ich neurazili a aby to bolo podané citlivo a chápavo. V takom prípade, ak by sme sa do toho pustili, by som bol rád, keby so mnou išla aj moja frajerka Evka, ktorá pracovala na projektoch v Afrike a vie sa k tým dievčatám priblížiť.

Vie z nich dostať to podstatné – čo chcú odkázať svetu. Nejde len o to ukázať tvrdú realitu, ale aj ich sny, ktoré si možno nikdy nesplnia. Ich sny sú častokrát z nášho pohľadu ľahko splniteľné, ale pre nich je to absolútne nemožné, lebo sa nachádzajú v najväčšej dedine prostitútok, do ktorej sa dostali bez svojho zavinenia a podať to tak, aby aj tá druhá strana bola spokojná. A ony častokrát potrebujú nádej.

Cestovanie sa dnes romantizuje na sociálnych sieťach. Čo je najväčšia lož o cestovaní?

Cestovanie sa na sociálnych sieťach romantizuje, ale záleží aj na tom, koho sledujeme. Ja som sa dostal do pozície sprievodcu svetom práve preto, že neukazujem zromantizovaný svet. Nedávam do toho hyperbolizáciu, nepoužívam prehnané príbehy ani názvy typu „takmer som zomrel“ alebo „ako som sa neviem čo…“.

Chápem, že ľudia chcú zaujať a často navštívia rovnaké miesto, každý sa snaží odtiaľ priniesť niečo silnejšie než druhí. Ale práve ľudia chcú podľa mňa vidieť realitu – skutočnosť bez príkras, bez špeciálnych efektov. A to je podľa mňa tá správna cesta.

A čo je najväčšia lož? To neviem úplne pomenovať. Lož je už veľké klamstvo a to teraz neviem takto povedať.

Projekt Dve tváre sveta stojí na autenticite a momentoch, ktoré sa nedajú naplánovať. Ktorý moment vás počas nakrúcania najviac zaskočil?

Najviac ma zaskočila práve spomínaná Uganda. A teraz nebudem hovoriť o tých zvieratách, ale o tom, že Ugandu si pamätám prvýkrát, keď som tam bol pred x rokmi, keď bola ešte chudobnejšia, ale nikto tam nežobral. Dnes veľa ľudí žobre práve v turistických centrách. A hlavne žobrú deti.

Chápem ľudskú potrebu pomáhať. Ľudia majú pocit, že jeden dolár alebo jeden cukrík nič nezmení. Ale ono to práve zmení. Výsledok potom vidíme v tom, že deti žobrú, lebo vidia, že sa peniaze dajú získať aj bez námahy.

Keď som sa bavil s jednotlivými skupinami, či už zo zahraničia alebo zo Slovenska, tak to ospravedlňovali. Hovorili, že tým deťom treba pomôcť. Ale nechceli vidieť tú druhú stranu, lebo si nechceli priznať, že sa mýlia. Že z týchto detí nebudú ľudia, ktorí budú chodiť do školy, keď im stačí rozbehnúť sa za autom, povedať „one dollar“ alebo vypýtať si cukrík. A žiaľbohu, v týchto turistických destináciách vznikajú aj falošné školy, kde sa tvári, že sa pomáha.

Ja som býval neďaleko jednej takejto turistickej školy a za celý deň som stále počul tú istú pesničku. Vždy, keď vošla skupina, tie deti mali naučený program, čo majú povedať alebo spraviť, aby niekto získal na tie deti ešte viac peňazí. A väčšinou tie peniaze nejdú tým deťom. Vlastne nikdy.