Filmová TOP 10 od Stephena Kinga: Zistite, ktoré snímky skutočne formovali myslenie majstra hororu
Zabudnite na krvavé scény, ktorými sa preslávil kráľ hororu. Stephen King prezradil svoje najmilšie filmy a budete prekvapení.
Lorraine Gary, Michael Caine a Lance Guest vo filme Čeluste: Odplata.
Stephen King, literárna ikona a autor nespočetných bestsellerov, je známy nielen svojou neuveriteľnou plodnosťou v písaní. Je to aj vášnivý cinefil, ktorý podľa všetkého videl takmer každý film, ktorý kedy uzrel svetlo sveta. Tento majster hororu a napätia, ktorého diela ako Carrie, Osvietenie či Vykúpenie z väznice Shawshank sa stali filmovými klasikami, sa pravidelne delí o svoje filmové odporúčania na sociálnej sieti X.
Po rokoch čakania sa konečne odhodlal k zostaveniu súkromnej top desiatky svojich najobľúbenejších filmov. Pripravte sa na prekvapenie, pretože jeho výber je žánrovo oveľa rozmanitejší, než by ste čakali od autora často morbídnych a temných príbehov.
King vopred zdôraznil, že do tohto zoznamu nezaradil žiadnu z filmových adaptácií svojich vlastných diel, dokonca ani snímku Stoj pri mne, ktorú osobne považuje za najlepšiu, aká kedy podľa jeho predlôh vznikla. Tento výber nám tak ponúka jedinečný pohľad na to, čo skutočne oslovuje filmového experta v pozadí legendárneho spisovateľa.
Casablanca
Táto nadčasová romantická dráma z obdobia druhej svetovej vojny je pre Kinga viac než len filmom; podľa neho ide o jeden z „najlepších scenárov kinematografie.“ Príbeh zasadený do neutrálneho Maroka, kde utečenci čakajú na americké víza, silne rezonoval s režisérom Michaelom Curtizom, ktorý bol sám európskym emigrantom. Cítiť to v romantickej línii medzi cynickým majiteľom baru Rickom a jeho dávnou láskou Ilsou, ktorá s pomocou Ricka potrebuje odcestovať so svojím manželom, protinacistickým odbojárom.
Existenčná hrozba porušenia neutrality a konflikt ideálov s obeťami v záujme vyššieho dobra robí z Casablancy nadčasové dielo. Vykreslenie lojality a nádeje v prístave uprostred oceánu bezvýchodiskovosti má dodnes vplyv na množstvo filmových aj literárnych autorov. King sám niekoľkokrát citoval slávne hlášky z filmu, ako napríklad „Play it, Sam“, čo podčiarkuje jeho hlboký vzťah k tomuto kinematografickému klenotu.
Mzda strachu (Sorcerer)
Ak si myslíte, že vrcholom filmového napätia sú duchárske horory, možno ste ešte nevideli Sorcerera, remake klasiky Mzda strachu od Georgesa Arnauda. Tú prvú natočil v roku 1953 Henri-Georges Clouzot. Strhujúca snímka o prevoze výbušného nitroglycerínu cez nehostinný terén ohromila budúce generácie režisérov. Tvorca Vymietača diabla William Friedkin si práva na remake zaistil od Clouzota a poslal skupinu zúfalých existencií do juhoamerickej džungle.
King netajil svoju náklonnosť k tomuto, ako ho sám nazval, „geniálnemu prepadáku“, ktorý pomyselne skončil na dlažbe kvôli zlému načasovaniu premiéry v čase prvých Star Wars. „Môj najobľúbenejší film vôbec – a to vás možno prekvapí – je Sorcerer, remake, ktorý natočil William Friedkin podľa slávneho Clouzotovho filmu Mzda strachu. Niektorí môžu tvrdiť, že Clouzotov film je lepší; ja si dovolím nesúhlasiť,“ povedal spisovateľ pre Britský filmový inštitút. Pri spomienke na infarktovú sekvenciu prejazdu cez rozkývaný most mu s ním môžeme len súhlasiť.
Čeľuste
Quentin Tarantino raz vyhlásil: „Čo sa týka zábavných snímok (movie), nemožno ho natočiť lepšie ako v prípade Čeľustí.“ Stephen King tento názor bezo zvyšku zdieľa a oceňuje formálnu genialitu „prvého letného blockbusteru“, ktorý Steven Spielberg režíroval už vo veku dvadsaťosem rokov. Čeľuste sú jediným hororom na Kingovom zozname, a za túto poctu vďačia najmä Spielbergovi, ktorého King v Danse Macabre nazval geniálnym tvorcom.
Autor Prekliatia Salemu a Pod kupolou sa mohol dosýta inšpirovať príbehom pokojnej komunity v letovisku, ktorú ohrozuje krvilačný žralok. Ide o archetyp strachu z iracionálnej zloby, proti ktorej sa musia spojiť hrdinovia – či už sú to upíri, báň, alebo v tomto prípade desivý predátor. V Čeľustiach sa traja nesúrodí muži vydávajú na more, aby sa postavili svojim pudovým strachom i osobným traumám. Ich príbeh neprestáva desiť ani fascinovať, s hororom prepleteným s humorom a dobrodružným mýtom.
Špinavé ulice
Martin Scorsese, režisér vyrastajúci v newyorskej štvrti Little Italy, v Špinavých uliciach pôsobivo znázornil neodvratnosť osudov ľudí formovaných kriminalitou tohto prostredia. Robert De Niro tu predviedol svoju prvú výraznú úlohu ako problematický a zadlžený gambler Johnny Boy. Jeho ľahkovážny prístup a bezútešné vyhliadky zožierajú Johnnyho priateľa Charlieho (Harvey Keitel), ktorý sa duševne zmieta medzi vštepovanou katolíckou vierou a prácou pre miestneho mafiána.
Táto inovatívne natočená dráma, doprevádzaná dobovým soundtrackom, pritiahla pozornosť kritikov. Publikom ju však kvôli slabej propagácii a absencii známejších hviezd spočiatku prehliadalo. Scorsese obohatil príbeh dvoch podvodníkov autobiografickými rysmi. Na kontraste zbožného kostola a hriešnych ulíc vydláždil cestu do duchovného zatratenia, z ktorej sa nedá uniknúť. Týmito chodníkmi sa rád vydáva aj King, ktorého rozsiahle znalosti kinematografie mu už v čase premiéry umožnili plne doceniť režisérov postmoderný, surový štýl a vizuálnu symboliku.
Neuveriteľný deň
Stephen King často pracoval s motívmi zacyklenosti a špirálovitých naratívov. Príkladom môže byť rozuzlenie ságy Temná veža, novela Časožrúti alebo román 11/22/63, kde protagonista objaví časový portál a opakovane cestuje do toho istého dňa v roku 1958. Spisovateľ má teda pre mechanizmus časovej slučky slabosť a oceňuje aj kanonické filmové dielo Neuveriteľný deň o televíznom dni v malom meste Punxsutawney.
Komédia Harolda Ramisa rozvíja tému sebapoznania a osobného rastu. Cynický egoista s tvárou Billa Murrayho sa postupne stáva empatickým človekom. Slučka má pre neho existenciálny charakter; po počiatočnom chaose sa hrdina sústredí na zlepšenie svojich vlastností a premenu vzťahu k ostatným, najmä ku kolegyni Rite. Znalosť každej minúty mu otvára množstvo možností, ako okoliu pomáhať, a jeho vývoj v spojení s humorom prináša pozitívnejšiu schému ako v prípade Kingových temných zápletok.
Krstný otec II
Tento film je nekorunovaným „najlepším pokračovaním všetkých čias“ a očaril aj Kinga v čase, keď vydával svoje prvé romány. Ide o monumentálnu fresku, ktorá na dvoch úrovniach rozpráva o príchode Vita Corleoneho (Robert De Niro) do USA a o obchodnej expanzii jeho syna Michaela (Al Pacino). Spisovateľa mohla zaujať románová štruktúra, s ktorou režírujúcemu Coppolovi opäť pomáhal scenárista a autor pôvodnej knižnej predlohy Mario Puzo.
King ako veľký cinefil vedel oceniť vrstevnaté rozprávanie. Ako špecialista na dekonštrukciu ľudskej psychiky určite obdivuje spôsob, akým sa z Michaela stáva osamelá tragická figúra. Krstný otec II je monumentálne dielo o povojnovej Amerike ako takej a do súkromných top desiatok veľkých umelcov patrí už tak nejako z princípu, čo len potvrdzuje jeho nespochybniteľnú kvalitu a vplyv.
Poklad na Sierra Madre
Zlatá horúčka, jeden z najnákazlivejších „vírusov“ 19. storočia, si nevybrala svoju daň len na historických postavách. V klasike Johna Hustona postihla aj dvoch schudobnených Američanov, Dobbsa a Curtina, ktorí sa s ostrieľaným zlatokopom Howardom vydávajú do hôr hľadať zlatú žilu. King, ktorého vlastné dielo často skúma ľudskú slabosť, musel byť fascinovaný morálnym úpadkom, ktorý ich postihuje.
Chamtivosť ďaleko od civilizácie rozkladá ich krehké priateľstvá a muži prepadajú šialenstvu. Tento morálny Hustonov apel má až bájkový charakter. Poklad na Sierra Madre sa radí k najväčším zámorským klasikám 40. rokov. King niekoľko motívov z filmu, natočeného podľa románu B. Travena, vo svojich dielach prevzal. Opakovane píše o ľudskej slabosti plynúcej z izolácie (Osvietenie), o irónii osudu (Temná veža) či rozpade morálnych hodnôt a duševnej existencie vplyvom žiadostivosti (Nevyhnutné veci).
Poistka smrti
Kingovi prirodzene imponujú aj filmy noir, kde pobláznení hrdinovia nezriedka skočia na slaninu prefíkanej femme fatale. Poistka smrti od Billyho Wildera, ktorý adaptoval román Jamesa M. Caina (známeho aj vďaka Poštár vždy zvoní dvakrát) spolu s významným spisovateľom Raymondom Chandlerom (Hlboký spánok), patrí v tejto zbierke k najväčším skvostom. Protagonistka prinúti vlastného manžela uzavrieť štedrú životnú poistku. Následne so svojím milencom spácha zdanlivo dokonalú vraždu.
Neodbytný vyšetrovateľ ale vetrí podvod a okolo chamtivých milencov, ktorí si v stále napätejšej situácii prestávajú dôverovať, sa rýchlo sťahuje slučka. Rovnako ako neskôr Sunset Boulevard, aj Poistka smrti zapája retrospektívne rozprávanie hlavného hrdinu, ktorý sa v tomto prípade spovedá zo zločinu. Z jeho príbehu čpí nevyhnutnosť trestu, motívy manipulácie či skazenosť pod fasádou každodennosti, s čím aj King nad písacím strojom často operoval. Filmy noir evokujú napríklad psychologické súboje, neodvratné konce či klaustrofobickú intenzitu, ktorú King majstrovsky stvárnil v dielach ako Misery nechce zomrieť, Geraldove hry a Dlhý pochod.
Útek (The Getaway)
Špinavá prácička profi lupiča Doca McCoya, ktorú mu pomôže sprostredkovať jeho manželka Carol, sa v tejto prehliadanej akčnej krimi Sama Peckinpaha škaredo zvrtne. Moderní nástupcovia Bonnie a Clyde utekajú cez Texas. V pätách majú gangstrov aj políciu, pričom tento šialený útek riadne preverí aj ich vzťah. Cinefilovia Peckinpaha zbožňujú predovšetkým za revizionistickú Divokú bandu, ktorá sa v roku 1969 nebála fetišizovať agonické momenty umierania a krv, čo prinieslo novú dimenziu násilia na strieborných plátnach.
To Kingovi neprekvapivo šmakuje; Divokú bandu spomína aj vo svojom diele Danse Macabre. Do svojej top desiatky však vybral menej známy a o niečo romantickejší Útek, v ktorom to iskrí medzi Stevom McQueenom a Ali MacGraw. Ich rozborený americký sen je tiež postriekaný krvou a presiaknutý zúfalstvom, ale aj láskou a lojalitou pod tlakom zrady. Peckinpah prezentoval násilie ako realitu zločineckého života a novelistu Kingovho formátu musel uspokojiť aj scenár Waltera Hilla, ktorý svoju lineárnosť pretkáva dômyselnými odbočkami a mikropríbehmi.
Blízke stretnutie tretieho druhu
Steven Spielberg je podľa všetkého Kingovým obľúbeným režisérom, obzvlášť v jeho ranom období, keď sa nechal unášať mladistvým elánom kolektívneho hnutia nového Hollywoodu. Spielberg aj King vyrastali v päťdesiatych rokoch pri televízii. Jej programy obsadili okrem iného varovné sci-fi o jadrovom spáde či všemožne názorné apokalyptické scenáre o mimozemskom vpáde. UFO Spielberga od malička fascinovalo.
Potom, čo z neho Čeľuste urobili renomovaného milionára, sa pustil do osobného príbehu o kontakte so zástupcami tretieho druhu. Súdobé dvojča Star Wars adaptuje fenomén „UFO sightings“ a predovšetkým v prvej polovici projektuje hororové vibrácie, údiv aj fantazijnú svetelnú náturu týchto nadpozemských blízkych stretnutí. Spielberg sa cez posadnutosť prímestského jedinca dopracuje až k pamätnej akustickej interakcii s bytosťami, ktoré chápanie našej reality ďaleko presahujú.
