Vianoce. Čas radosti, pokoja a rozprávok. Medzi tými najkúzelnejšími už desaťročia žiari jedna, ktorá sa stala symbolom sviatočnej pohody v celej strednej Európe. Reč je o Troch orieškoch pre Popolušku, filme, ktorý navždy vryl do sŕdc divákov tváre Libuše Šafránkovej a Pavla Trávníčka. No za touto idylickou fasádou sa skrýva príbeh plný paradoxov, prekvapení a nečakaných finančných ziskov, ktoré menili životy.
Hoci film urobil z jeho hlavných hviezd nesmrteľné ikony, pre samotných hercov bol finančný prínos v čase nakrúcania minimálny. Skutočné bohatstvo a bezstarostný život si z neho však odniesli iní – predovšetkým režisér Václav Vorlíček (†88) a scenárista. Ich autorské práva sa totiž stali zlatou baňou, ktorá roky neprestala vydávať svoje plody, informuje portál PLUS 7 DNÍ.
Zlatá baňa filmového priemyslu
Je neuveriteľné, ako si vtedajší filmový systém cenil prácu začínajúcich hercov. Zatiaľ čo Libuše Šafránková a Pavel Trávníček sa stali legendami, ich honoráre boli symbolické. Finančnú slobodu im rozprávka nepriniesla, no pre režiséra Václava Vorlíčka to bol úplne iný príbeh.
Práve on bol jedným z tých, ktorým Tri oriešky pre Popolušku zabezpečili mimoriadne komfortný život. Sám netajil, že vďaka tomuto dielu sa mu na účet ročne pripisovali autorské tantiémy v miliónoch českých korún. S úsmevom hovoril, že vďaka nim „nemusel pracovať vôbec“.
Film z roku 1973 sa stal globálnym fenoménom, pravidelne ho vysielajú televízie po celom svete, a to dodnes. Jeho popularita bola taká, že ak sa kedykoľvek v minulosti objavila v programe prestávka alebo zrušenie, diváci okamžite prejavili masívny odpor.
Najväčšou baštou Popolušky je Nemecko, kde sa počas vianočných sviatok opakovane vysiela na viacerých kanáloch, často aj niekoľkokrát za deň. Okrem toho si získala srdcia divákov v Škandinávii, Rusku a dokonca aj v arabskom svete. Vorlíček bol vždy prekvapený nemeckým „popoluškovským“ šialenstvom.
Čítajte viac Dočolomanský získal ikonickú rolu len náhodou. Do filmu Adéla ještě nevečeřela bol pôvodne vybratý tento hollywoodsky gigant
Spomínal na plesy na zámkoch a neuveriteľné fanúšikovské komunity. „Rozum sa mi zastavuje. Niekoľkokrát ročne tam jazdím na besedy a rôzne stretnutia. Každý rok organizujú niekoľko plesov po nemeckých zámkoch, kde hrá rovnaká hudba ako vo filme a tancujú sa rovnaké tance. Žije tam napríklad jedna učiteľka, ktorá založila azda stovku fanklubov Popolušky,“ opisoval v minulosti Vorlíček.
Stratená sláva a miliónové obchody
Je ťažké si predstaviť, že kultová rozprávka mohla vyzerať úplne inak a niesť meno iného režiséra. Len málo chýbalo a za kamerou by stál legendárny Jiří Menzel, ktorý projekt spočiatku pripravoval. Jeho rozhodnutie však obrátilo osud filmu.
Kniha „Tri oriešky pre Popolušku“ od Miroslava Graclíka a Václava Nekvapila odhaľuje, aký obrovský finančný prínos dielo pre Vorlíčka predstavovalo. „Každý rok režisérovi za premietanie v televíziách nielen u nás, ale i vo svete a za predaj videokaziet a DVD s filmom chodia na konto státisícové až miliónové sumy. Režisér Jiří Menzel tak prišiel nielen o slávu, ktorú tento film priniesol, ale asi aj o niekoľko desiatok miliónov korún,“ uvádzajú autori.
Menzel sa stiahol z projektu v momente, keď sa rozhodovalo o koprodukcii s Nemeckom. Odmietol totiž „Endeerácky filmový štýl“, čo na Barrandove viedlo k tomu, že réžie sa namiesto neho ujal „menej problémový“ Vorlíček. Ten nemal problém s nemeckým partnerom, ktorý zo scenára nadšený pridal tri milióny ku štyrom miliónom korún z československej strany.
Čítajte viac Už vás nebaví pozerať stále tie isté vianočné filmy dookola? Máme exkluzívny zoznam filmov, ktoré vás prekvapia
Václav Vorlíček dostal za réžiu jednorazový honorár 40-tisíc korún, za čo by si v tom čase mohol kúpiť rodinný dom. Oveľa podstatnejšie však boli autorské honoráre. „Filmov, ktoré sa hrajú dvadsať, tridsať rokov, mám veľa a honoráre chodia v jednom balíku. Dohromady to dáva slušnú čiastku, z ktorej by sa dalo celkom slušne žiť, aj keby človek už nepracoval. Pre mňa je však vždy najväčšia odmena nie honorár, ale to, že sa ľudia smejú. A rád tie smiechy počítam,“ s pokorou priznal režisér.
Dlho nebol v titulkoch spomenutý ani František Pavlíček, spoluautor scenára. Po roku 1968 mu bola zakázaná činnosť, a tak bol scenár oficiálne podpísaný menom Bohumily Zelenkovej. Tá však Pavlíčkovi poctivo odovzdávala všetky honoráre a tantiémy, takže finančne netrpel, no na verejné uznanie si musel počkať až do Nežnej revolúcie.
Zrod zimného zázraku uprostred prekážok
Zatiaľ čo hereckí predstavitelia si za svoje výkony príliš nepriplatili, hudobný skladateľ Karel Svoboda bol na tom podstatne lepšie. Vorlíček spomínal, že mu Svoboda opakovane ďakoval za to, že mu film otvoril dvere do západného sveta a priniesol mu slávu aj peniaze.
Naopak, Pavel Trávníček, jediný žijúci z pôvodnej hlavnej štvorice, často spomínal na svoje skromné honoráre. Ako začínajúci herec spadol do najnižšej platovej triedy, čo znamenalo približne tristo korún za deň nakrúcania, navyše zdanených. Symbolická odmena za kultový výkon.
Azda najväčším prekvapením je fakt, že Popoluška mala byť pôvodne letná rozprávka. Jej transformáciu na zimnú idylu ovplyvnili výrobné okolnosti a dostupnosť nemeckých filmových ateliérov práve počas zimných mesiacov. Toto rozhodnutie však prinieslo obrovskú výzvu.
Čítajte viac Bez tejto rozprávky si Vianoce nevieme predstaviť. Princ z Popolušky odhalil drsné zákulisie natáčania: „To bolo úmorné“
V roku nakrúcania totiž takmer vôbec nenapadal sneh. Štáb musel často čakať dlhé dni na vhodné podmienky a na mnohých miestach si dokonca pomáhal umelým snehom. Pre vytvorenie dokonalého zimného efektu sa tak museli popasovať s nepriazňou prírody.
Herci si aj po rokoch spomínajú najmä na krutý mráz, ktorý ich na pľaci sužoval. Kostýmy boli pôvodne navrhnuté pre letnú verziu, a tak trpeli najmä princ a jeho družina. V tenkých pančuškách si vypchávali všetko, čo im prišlo pod ruku. „Boli sme mladí, tak sme to nejako zvládli,“ zaspomínal Pavel Trávníček na drsné podmienky nakrúcania.
