Foto: TV JOJ
Pre mnohých vykonávate prácu snov. Vytvárate seriály! Čo všetko, okrem trošky šťastia, musí mať jednotlivec, aby sa dopracoval k pozícii kreatívneho producenta a tvoril pre televíziu JOJ?
Vyrastala som v televíznej rodine, otec bol dramaturg a šéf skupiny LDV v Československej televízii, mama je prekladateľka. Už v tom čase pracovala a dodnes pracuje na prekladoch televíznych seriálov, ale aj mnohých divadelných hier, kníh a filmov. Otec bol jedným zo scenáristov rozprávky Kráľ drozdia brada, dodnes si pamätám ten hrubý scenár, ktorý u nás polihoval v kuchyni. Čítala som ho, zistila som, že sa píše nejaká ľavá a pravá strana a potom som napísala nejaký svoj vlastný a ponúkla ho otcovi.
Chodila som s ním na pľac, herci, režiséri dramaturgovia a hudobníci sedávali v našej kuchyni, rozprávali sa mnohokrát aj do rána. Takže som tým nasiakla. Bolo to organicky vo mne a asi som nikdy nemohla ani robiť nič iné. Študovala som divadelnú dramaturgiu, otec divadelnú vedu na VŠMU, chvíľu som pracovala v divadle, ale nakoniec ma predsa len pritiahla televízia. Pracovala som najprv ako redaktorka, dramaturgička, prešla som si celú tú cestu od začiatku, zažila veľa odmietnutí, ale tak to má byť.
V televízii som sa zamestnala v čase, keď sa seriály vôbec nenakrúcali, bola to v podstate „doba temna“ pre pôvodnú tvorbu, niekoľko rokov tu nič hrané vôbec nevzniklo a zlé jazyky hovorili, že tie časy sa už nikdy nevrátia. Našťastie sa vrátili a my máme šancu vytvárať vlastné veci, v niečom dokumentovať dobu, priblížiť divákovi problémy, ktoré sú mu bližšie ako v cudzokrajných seriáloch.
Na Slovensku to je náročný „šport“ vymýšľať seriály. Náš divák je mimoriadne konzervatívny a televízie, pochopiteľne, nechcú riskovať. Je to naozaj také ťažké vymyslieť v našich podmienkach dostatočne lákavý námet na seriál?
Divák sa asi trochu rozdelil. Ten čo ostal pri televízoroch, je viac-menej konzervatívny, ale mladší divák prešiel na streamovacie platformy a ten už taký konzervatívny nie je, naopak. Ten bude čoraz náročnejší a myslím, že aj týmto smerom sa bude uberať naša budúcnosť, lebo týchto divákov bude pribúdať. Nie je problém vymyslieť dobrý námet, tie číhajú všade za rohom, dôležité je trafiť sa do momentálnej nálady spoločnosti a do žánru, aký má divák momentálne chuť vidieť.
Čítajte aj Veľké finále je tu, všetko je vo vašich rukách! Rozhodnite, ktorý slovenský seriál je top
Skúsme čitateľov priblížiť neraz komplikovanú výrobu seriálu. Častokrát vnímajú iba to, že si raz-dvakrát za týždeň sadnú pred obrazovky a sledujú… Koľko trvá proces od prvých nápadov až po samotné nakrúcanie?
To je naozaj veľmi individuálne. Veľmi záleží od žánra, témy, aký je tam tím scenáristov, od počtu dielov. Nový život sme začali písať na jar, a v januári na ďalší rok išiel do vysielania. Takže sme písali trištvrte roka a priebežne sa už vyrábalo. Začalo sa vyrábať na konci leta, čiže asi 5 mesiacov po začatí písania.
Čítajte aj Jojka na jeseň: Návrat Talentu, totálny seriálový reštart a nová šou s Rozborilom
Čo je najťažšie na práci producenta a zas naopak, čo vám prináša najväčšiu radosť/úľavu v rámci vašej pozície…
Radosť mám určite vždy z tvorby. Keď niečo napíšeme a niekto kompetentný povie, že to je dobré, že sa ten výsledok podaril. To je zadosťučinenie. A potom, keď cítite pozitívnu spätnú väzbu od divákov. Na Novom živote bola to odozva enormná. Ľudia na sociálnych sieťach nám dávali pocítiť, ako milujú postavy, riešili dej, jeho ďalší vývoj, prežívali to, nadávali negatívnym postavám, proste sa nám podarilo vytvoriť akúsi realitu, s ktorou sa ľudia zžili. To je asi najväčšie zadosťučinenie v tomto smere. Najťažšie je, keď ten formát diváci neprijmú, keď oňho neprejavia záujem.
Máte na konte obdivuhodný počet seriálov – napríklad Zita na krku, Búrlivé víno, Divoké kone, Vlci, Ministri, Hotel, Nový život a najnovšie aj Nemocnica… Ktorý z nich bol/je vaša srdcovka? Dá sa to vôbec takto zovšeobecniť?
Nedá. Každý mi priniesol iné skúsenosti a neviem, či bol nejaký, ktorý by som si v procese tvorby alebo výroby neužila. Každý bol absolútne iný. Dosť sme si napríklad užívali písanie Ministrov. Myslím, že aj dnes by sa dalo o čom písať. Nový život bol tiež obohacujúci, robili sme to s Petrom Kolečkom a ten proces tvorby s ním bol zábavný a obohacujúci.
Poďme si trošku zaspomínať – napríklad na Búrlivé víno. Tento seriál bol, na začiatku vysielania, doslova fenomén. Ako si spomínate na tieto časy. Ako ste vnímali obrovský úspech a šialenstvo, ktoré seriál o Roznerovcoch a Dolinských spôsobil?
Bolo to naozaj šialenstvo. Kaderníctva a fitness centrá menili otváracie hodiny, aby zákazníci stíhali seriál, prípadne inštalovali televízory do prevádzok, aby im ľudia nepoodchádzali. Ľudia utekali zo záhradiek, aby boli včas pri telke. Bolo to prvé také na danú dobu, na tú dobu naozaj fenomén.
Treba si uvedomiť, vtedy neboli až tak rozšírené streamovacie stanice, teraz je väčší výber a divák je náročnejší, má väčšiu možnosť voľby. Búrlivé víno bol navyše jediný seriál v danom žánri, dnes aj naše televízie vyrábajú omnoho viac rozdielnych seriálov, divák sa viac roztrúsil a vyberá si.
Čítajte aj Frontálny útok Jojky proti Markíze! Jej ťažiskový seriál spustí nečakane skoro
Po „Víne“ prišli „zvieracie seriály“ Divoké kone a Vlci. Paradoxne „Kone“ porážali „Víno“ v sledovanosti. Prečo ste v tom čase zvolili práve tému zvierat, prírody?
Seriál o koňoch som chcela robiť už veľmi dlho. A preto, keď prišla ponuka na Joj urobiť ho tu, tak vôbec nebolo o čom. Kone sú moja srdcovka, mám svoje tri vlastné. Divoké kone bol naozaj veľmi úspešný seriál, spomínam naňho iba v dobrom, predal sa do mnohých krajín. Veselé bolo sledovať jeho španielsky dabing, napĺňa vás to istou hrdosťou.
Som rada, že môžem tvoriť vlastné veci, ktoré ľudia pozerajú napríklad v Argentíne. Divoké kone mali navyše obsahový presah do minulosti – v prehistórii postáv sa odhaľovali povojnové krutosti, a je zaujímavé, že to malo čo povedať aj v južnej Amerike. Kone sa vysielali napríklad aj v Maďarsku, to bol tiež zábavný dabing. Ďura Kemku, ktorý v ňom hral spoznávali v maďarských obchodoch, pýtali si autogramy a on najprv vôbec nevedel o čo ide. Podľa mňa máme byť na čo hrdí.
Nový život, ktorý sa nedávno skončil mal ambíciu byť novým dlhodobým večerným seriálom, čo sa aj podarilo. Bol to úplne iný žáner a téma, ktorú ste dovtedy robili. Považujete Nový život za úspech, hoci úspech napríklad Paneláku nenapodobnil v dĺžke vysielania. Je vôbec v súčasných televíznych podmienkach vytvoriť seriál, ktorý vydrží na obraze päť – šesť sezón?
Nový život bol jednoznačným úspechom. Doba od Paneláku aj Búrlivého vína sa naozaj veľmi zmenila, je to dané aj väčším výberom kanálov a staníc, ktorý som už spomínala. Aj keď, pozrite si britské televízie, tam fungujú denné seriály desiatky rokov, ľudia ich dennodenne sledujú a berú to ako dlhodobú súčasť ich životov, ale vysielajú sa podvečer. Takže neviem, možno sa to znovu niekedy podarí aj u nás. Treba si uvedomiť, že doba sa veľmi mení a my sa snažíme meniť s ňou.
Na obrazovky Jojky prichádza ďalší seriálový kúsok pod vašou taktovkou – Nemocnica. Tento seriál je ťažiskovým formátom Jojky pre najbližšiu jeseň. Vrhli ste sa na lekársku drámu. Bol to cieľ? Keďže je to taká stávka na istotu alebo ste si povedali, že rýdzo lekársky seriál ste ešte nerobili…
Nerobila. Bola to objednávka našej televízie. Najprv sme dosť dlho zbierali materiál a pripravovali sa na to, je to naozaj o čosi zložitejšie ako vec ktorú si nanovo vymyslíme podľa seba a píšeme ako chceme. Problém je aj v tom, že veľa doktorov má na jednu medicínsku záležitosť viacero názorov, nič tu nie je úplne jednoznačné. Máme lekára na pľaci, takže ten vždy poradí priamo ako to má vyzerať, a čo všetko treba robiť. Takisto kontroluje aj scenáre.
Musím sa priznať, sama som netušila, ako ma tento žáner pri jeho vytváraní chytí za srdce. Možno aj preto, že sme sa viac orientovali na vnútorné ľudské príbehy, ktoré sprevádzajú daného pacienta a vložili do toho veľa emócií, aj zo seba. Vymysleli sme si postavy lekárov, ktoré nám do toho celého puzzle zapadli, aj oni majú zaujímavé životné príbehy a životné zvraty, ožili pod rukami.
Je super tvoriť to hercom na mieru, predstavím si Ferka Kovára a napadne mi desať rôznych situácií, ktoré by sa mohli jeho bytostne dotýkať, a súvisia s jeho charakterom, s jeho postavou. Tento žáner ma skrátka chytil viac, ako som si najprv myslela, že by mohol.
Čítajte aj Lekárskemu megahitu hrozí definitívny koniec! Riešenie je poriadne šalamúnske
Ako dlho prebiehali prípravy na nakrúcanie Nemocnice? Predsa len, ide o jeden z najťažších formátov, keďže treba všetko, čo najviac autenticky napísať…
Priebežne asi dva roky, hľadali sme príbehy, robili rešerš. Bytostne sa nás dotkli niektorí pacienti a ich príbehy, ktorých sme videli na áre a počuli ich osobné príbehy. Bolo mi strašne ľúto tých ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou dostali zo zlého zdravotného stavu, ako sa im v zlomku sekundy zmenil život.
Orientovali sme sa na oddelenie urgentu, lebo tam je pravdepodobne najviac na krátkom časovom úseku vidno, ako sa život tak rýchlo otočí. Pri písaní som pochopila, že nie je až tak podstatná samotná diagnóza, od ktorej sa síce všetko odvíja, a je samozrejme podstatné to mať odborne správne, no podstatný je ľudský rozmer, ktorý sa za tou chorobou, úrazom alebo nešťastím skrýva.
A ďalej bolo pre nás zaujímavé sledovať vzťah pacient – lekár. Či je nutné, aby bol vždy neosobný, či je to naozaj tak, že pacient je len číslo, alebo je to iba obranný mechanizmus daného odborníka a on ten boj o život vnútorne prežíva, len inak.
Je to zaujímavý leitmotív nášho príbehu. Som lepší lekár, keď sa do toho príliš nevkladám, lebo vtedy nerobím chyby a pod. Mali sme, aj máme veľa konzultantov, lekárov, sestry. Chystáme sa ešte na ďalšie stretnutia a prehliadky oddelení, to treba robiť aj priebežne.
V Nemocnici sa objaví množstvo mladých, neopozeraných, hercov. Pre Nelu Pociskovú to bude znamenať, po rokoch, veľkolepý návrat na televízne obrazovky. Bol zámer namixovať zostavu hercov, tak aby zavial svieži vietor do stojatých vôd?
Myslím, že sa nám podarilo vytvoriť veľmi dobrú kombináciu hercov. Diváci, ktorí zatiaľ seriál videli, veľmi oceňujú mladé, nové a talentované tváre. A som veľmi rada, že Nela si pre svoj comeback vybrala práve nás. A myslím si, že za to má od nás naozaj veľmi dobrú, zaujímavú postavu, cez ktorú vieme toho veľa povedať.
Čítajte aj Bude to veľkolepý návrat po vynútenej koronapauze! Jojka vracia do hry ťažiskovú šou
Predstaviteľov hlavných hrdinov ste mali vybraných skôr alebo všetko vzišlo až cez kastingy a následne sa im charaktery dolaďovali?
Už som to hovorila viac krát, pri písaní pilotnej epizódy som si predstavovala konkrétnych ľudí, hercov. Lepšie sa to píše na konkrétne tváre. Kastingy sa robia vždy, aj keď my, samozrejme, veľkú väčšinu tých hercov už poznáme. Napriek tomu ich robíme, už len preto, aby ste videli, či medzi danými ľuďmi funguje chémia. Je dobré sledovať ich interakciu a možno to, kam sa aj tí herci medzičasom posunuli.
Kasting je súčasť tvorby, herec vás vie inšpirovať k ďalším charakterovým a dejovým posunom, už som to spomínala na príklade Evy Mores, mladej herečky, ktorú som si vyhliadla. Videla som jej fotky z filmu, aj z divadiel. Prišla, nehodila sa na postavu, na ktorú sme ju skúšali. A tak som jej inú postavu našila na telo a tá postava mi ďalej hovorila v Evinom mene a už s Evinou tvárou, už úplne konkrétnou, a bolo mi oveľa viac jasné, čo s ňou mám robiť. Je to dosť čarovné, formovať tie postavy potom na telo konkrétnym ľuďom.
Foto: TV JOJ
Na čo všetko sa môžu diváci v Nemocnici tešiť! Nalákajte ich na sledovanie…
Sú tam silné ľudské príbehy. Napínavé kauzy a dobré zvraty. Výborné herecké výkony hlavných predstaviteľov. A robili sme to celé zo srdca, žili sme s tým naozaj dlhý čas. Ak to bavilo nás, keď sme sa do toho tak silno zažrali. Dúfam, že sa tento nás pocit prenesie aj na diváka.
Koľko epizód bude mať Nemocnica? Je to formát, ktorý, v prípade úspechu, je prichystaný na dlhodobé vysielanie alebo bude mať svoj začiatok, jadro a záver?
Máme napísané dve série, dokopy 36 epizód. Chystáme tretiu. A potom sa uvidí.
Seriály v súčasnosti vládnu televíznemu svetu a sú doslova fenomén. Avšak sú podrobené aj veľkej dávke kritiky zo strany divákov, ktorí sú čoraz náročnejší na kvalitu a spracovanie. Ako vnímate kritiku vy?
Je to dané práve zrejme tým veľkým prílivom tvorby zo streamovacích staníc, s tými sa nemôžeme v tomto momente porovnávať. Hejterskú kritiku nepovažujem za kritiku, taká sa vás nemôže dotknúť. Anonymné hejty z pohodlia domova sú tiež fenoménom dnešnej doby, ktorá je taká, aká je. Kritiku beriem iba od ľudí, ktorí ju podávajú konštruktívnym spôsobom, tá je dokonca nutná pre váš ďalší rozvoj.
Máte nejaký vysnívaný námet, ktorý by ste radi zrealizovali v našich podmienkach?
Už dlho chcem robiť tú moju rozprávku. Takú, čo bude nesmrteľná, ako urobil môj otec. Keby tak len bol čas to konečne napísať…
Vzhľadom na povahu vašej pozície je viac ako nutné sledovať zahraničné trendy v tvorbe seriálov. Ktoré seriály radi sledujete. Ktorými sa inšpirujete?
Sledujem všetko, čo sa dá, je toho dosť veľa. Mám napozerané všetky tie najlepšie klasiky, a snažím sa stále pozerať všetko nové, za všetko asi napríklad – Breaking Bad, House of Cards, Money Heist, Fargo, New Amsterdam, Good Doctor, Behind her eyes, The Stranger, The Office, Kominski Method, Killing Eve, Lupin, Stranger Things, The Undoing, Crown, Firefly Lane, Ginny and Georgia – asi by to bol fakt dlhy zoznam a stále sa rozširuje.
Danica Hričová
Danica Hričová (1978) sa narodila v Bratislave. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU, od roku 2003 pracuje v televízii ako kreatívna producentka, dramaturgička a scenáristka. V súčasnosti pôsobí v televízii JOJ ako scenáristka a kreatívna producentka. Stojí za seriálmi ako Zita na krku, Búrlivé víno, Divoké kone, Ministri, Vlci, Nový život a najnovšie Nemocnica.