Prostredníctvom fotiek chce ľuďom ukázať svet. Michal Hertlík už viac ako 10 rokov cestuje po svete a domov prináša skvelé fotografie, ktoré majú v sebe jedinečnú atmosféru.
Svet ho lákal už od malička, rád cestoval a miloval tiež cudzie jazyky. Dnes si doslova žije svoj sen.
Na svojich cestách toho zažil veľa. Cestuje najmä po Latinskej Amerike, do ktorej sa zamiloval na prvý pohľad. „Je to síce paradox, ale obyvatelia Latinskej Ameriky sú temperamentní najviac na svete, no zároveň mnohí sú strašne plachí. Takže sa mi bežne naskytajú situácie, kedy sa mi na ulici nahrnie pred objektív milión ľudí, ktorí chcú, aby som ich fotil a tešia sa z každej fotky, na ktorej sa potom uvidia, ale aj momenty, kedy sa predo mnou ľudia schovávajú, utekajú sa skryť za dvere svojho domu či za nohy svojej mamy, lebo sa skrátka strašne hanbia a nie sú zvyknutí na situáciu, že ich niekto fotí,“ hovorí Hertlík.
Fotografia je skvelý spôsob, ako sprostredkovať zážitok aj iným ľuďom. Čo vás na tomto médiu tak baví?
Presne to, čo ste pomenovali v otázke. Baví ma sprostredkovávať zážitky ostatným ľuďom. Bol by hriech nezachytiť na objektív fotoaparátu všetko to, čo ja vidím na vlastné oči, pretože veľakrát ide o veci, ktoré človek, ktorý necestuje alebo cestuje málo či iba do blízkych miest, nemá šancu vidieť naživo a nikdy v živote predtým ani nevidel. Ja to takémuto človeku priblížim prostredníctvom mojich záberov a pokiaľ niekoho zaujme čo i len jeden, splnilo to účel a ja sa veľmi poteším, že som niekomu mohol spraviť deň krajším alebo ho dokonca motivovať či inšpirovať, aby takéto miesta navštívil sám a zažil nepoznanú autenticitu.
Venujete sa najmä krajinám Latinskej Ameriky. Pamätáte si ešte na prvé dojmy z týchto krajín? Ktorá bola úplne prvá?
Na tú prvú nejde zabudnúť a ani nikdy nezabudnem. Bola ňou Venezuela. Vtedy, pred 11 rokmi, a bohužiaľ aj teraz dokonca v týchto dňoch, jedna z najnebezpečnejších krajín na svete. Krajina sužovaná bezprávím, porušovaním všetkých možných práv, krvavými revolúciami, protestmi, povstaniami, krajina, kde sa na dennom poriadku unášajú ľudia, ktorí sa následne mučia alebo rovno zabíjajú a to len preto, že majú iný názor nekompatibilný aktuálnemu režimu diktátorského prezidenta.
Veľmi si želám, aby sa situácia konečne zmenila, aby sa Venezuela nadýchla a opäť stala slobodnou a bezpečnou krajinou, pretože krajina ako taká je úžasná a nezaslúži si to, čo sa v nej deje. Keďže išlo o moju prvú cestu, každý deň som zažíval kultúrne šoky, pretože keby som to mal zjednodušene povedať pre slovenského čitateľa – Latinská Amerika a Slovensko sú dve diametrálne odlišné planéty. Čas tam plynie v úvodzovkách inak než u nás. Musel som sa naučiť plávať v latinskoamerických vodách, aby sa mi tento kus sveta stal mojím druhým domovom, ako tomu dnes je.
Ako reagujú tamojší ľudia keď ich chcete odfotiť?
Každý človek je iný. Je to síce paradox, ale obyvatelia Latinskej Ameriky sú temperamentní najviac na svete, no zároveň mnohí sú strašne plachí. Takže sa mi bežne naskytajú situácie, kedy sa mi na ulici nahrnie pred objektív milión ľudí, ktorí chcú, aby som ich fotil a tešia sa z každej fotky, na ktorej sa potom uvidia, ale aj momenty, kedy sa predo mnou ľudia schovávajú, utekajú sa skryť za dvere svojho domu či za nohy svojej mamy, lebo sa skrátka strašne hanbia a nie sú zvyknutí na situáciu, že ich niekto fotí. Ja sa preto snažím byť k nim milý a empatický, aby tento stres nemali, osmelili sa, dám sa s nimi do reči a potom aj fotky idú ľahšie. Taktiež mám rád stáť niekde obďaleč a fotiť ľudí na diaľku tak, aby si to nevšimli.
Vaše fotografie sú prevažne pozitívne ladené. Krajiny, ktoré navštevujete, majú však aj svoje problémy – prečo nefotíte aj tie?
Fotím všetko, pozitívne aj negatívne, čo v krajine vidím a zažívam. Uprednostňujem krajiny vykresľovať v lepšom svetle, preto možno máte pocit, že publikujem iba to pozitívne, no mnohokrát hovorím veci tak, ako reálne sú, napríklad ako vyššie spomínanú Venezuelu.
Ktorá krajina vás zatiaľ zaujala najviac a prečo?
Túto otázku dostávam zo všetkých strán a moja odpoveď je vždy rovnaká. Každá krajina má svoje vlastné čaro, ktoré som sa do nej vybral objaviť. Páčili sa mi všetky krajiny a nemám jednu, ktorá sa mi páčila najviac. Latinská Amerika je jeden región, takže tie krajiny sú v mnohom veľmi podobné až takmer rovnaké, no každá z nich má aj tak jedinečný šarm.
Svoje fotografie aj pravidelne medializujete, píšete články, chodíte na rozhovory. Čo by ste chceli, aby si z nich ľudia odniesli?
Povedomie, inakosť a rozmanitosť našej planéty, nášho sveta. Všetky moje aktivity sú zamerané na šírenie nevšedných poznatkov, skvostnej kultúry a celkového povedomia o krajinách Latinskej Ameriky. Prostredníctvom cestovateľských prednášok, rozhovorov a článkov ľuďom približujem zaujímavosti, fakty, pikošky, bizarnosti a rozprávam dychberúce príbehy vždy z nejakej latinskoamerickej krajiny, ktorú poznám. Ľudia sa tak viac dozvedajú, viac rozumejú tejto časti sveta a potom si spätne uvedomujú, ako nám je doma skvele.
Aké zaujímavé udalosti ste fotili v Latinskej Amerike?
Za tých 11 rokov ich ale bolo. Nebudem konkrétny, ale spomeniem to, čo najviac milujem. Fotenie indiánskych kmeňov a domorodých komunít, a fotenie karnevalov a festivalov. Fotím všetko, no najviac mám rád zachytávať ľudské emócie, ktoré sa už nikdy znova nezopakujú.
Čítajte viac Pred ministerstvom kultúry prebieha štafetový protest. Poslanci sa sťažujú, že Šimkovičová ignoruje parlament
Aký najväčší kultúrny šok ste zažili a kde?
V tomto momente mi napadá vtipná situácia, kedy som si vo Venezuele prvýkrát uvedomil, že autobus, v ktorom som práve sedel, sa nepohne zo stanice skôr, ako sa celý nezaplní. A že teda miestne autobusy nemajú presné časy odchodov a nikdy presne nebudem vedieť, kedy odíde a kedy príde do danej destinácie. Vtedy som bol fakt v miernom šoku (smiech). Ale ako som už spomenul, tých kultúrnych šokov bolo vo Venezuele niekoľko každý deň naprieč všetkými oblasťami života. Musel som si zvyknúť na stravu, počasie, dopravu, jazyk, ľudí, ich mentalitu, charakter, ako premýšľajú. Začiatky boli náročné, no teraz je to už v poriadku, hoci aj dodnes ma vie vždy nahnevať či vytočiť nezodpovednosť niektorých tamojších ľudí.
Aké sú vaše ambície v rámci fotky?
Titulka svetového National Geographic (úsmev). Mojím najväčším snom je spolupracovať s National Geographic na projektoch ohľadom dokumentovania krajín Latinskej Ameriky. Preto musím stále cestovať aj naďalej, fotiť a fotiť, aby som mal dobré materiály, ktorými sa môžem prezentovať.
Ale samozrejme budem za spoluprácu aj s inými svetovými médiami podobného druhu všetkými desiatimi. Mnohí si myslia, že to, čo robím, je len taká zábavka a že vlastne iba „dovolenkujem“ alebo „nič nerobím“. Takýchto ľudí srdečne pozdravujem a pokorne im odkazujem, nech si kúpia letenku do Venezuely či Hondurasu na tri mesiace, precestujú a zdokumentujú celú krajinu a vrátia sa naspäť. Potom možno zmenia názor. Moja práca je náročná, hoci sa to na prvý pohľad tak nezdá. A ja to neberiem ako prácu, ale ako moje najväčšie životné hobby a zároveň poslanie ako robiť tento svet krajším a lepším.