Za osemdielnou minisériou Ultimátum, ktorá sa 26. marca po viacerých odkladoch dostáva na obrazovky TV JOJ, stojí režisér a producent Michal Kollár. Okrem divácky atraktívnych hereckých tvárí ponúkne seriál aj mimoriadne napínavý a prepracovaný dej, ktorý pripravoval tím skúsených scenáristov a spolupracovali na ňom aj s Českou televíziou.
O Ultimáte sa hovorí ako o rukojemníckej a medicínskej dráme, ktorá je ešte skombinovaná s politickým trilerom a kriminálkou. Zdôrazňujete však, že ide v prvom rade o príbehy ľudí.
Áno, v jadre ide o príbeh nevyzretého budúceho otca – hrá ho Ján Koleník, ktorý si nie je istý, či tým otcom chce byť. Potom je tu príbeh iného otca – v podaní Milana Bahula, ktorý už otcom nemôže byť, pretože syna stratil a snaží sa vykúpiť nedostatok pozornosti veľmi svojským spôsobom. Tieto dva príbehy na seba narážajú.
Celým seriálom sa vinie téma otcovstva, rodičovstva a nepochopeného partnerstva. Či ide o vzťah Jána Koleníka s partnerkou v očakávaní, ktorú stvárnila Ester Geislerová, alebo o vzťah bezdetných prominentných lekárov, Dušana Cinkotu a Edity Borsovej.
Ďalej je tam príbeh ministra obrany Podhradského v podaní Sväťa Malachovského a jeho vzťah so synom. Alebo vzťah štátnej tajomníčky (Diana Mórová) s premiérom (Peter Kočiš), v ktorom vidí svojho otca. Hlavnou témou, ktorá je žánrovo zasadená do trileru alebo akčného trileru, je téma nedospelosti chlapov.
Čítajte aj Už o pár hodín to vypukne! Spoznajte jojkársku prémiovú minisériu Ultimátum
Bolo to tak od začiatku?
Bol som rád, keď po napísaní scenára k štvrtej časti z toho táto téma "vyskočila“ a potom sme sa k nej so scenáristami v ďalších epizódach vracali a posilňovali ju. Pri seriáloch pre komerčné televízie sa zvyčajne nebavíme o nejakých hlbších témach a som rád, že tu sa nám to podarilo. Dovolím si povedať, že do trileru sú zabalené pomerne hlboké, realistické vzťahy, čo bolo naším cieľom.
Snažili ste o tzv. quality TV, čo to v praxi znamená?
Toto slovné spojenie je už pomerne sprofanované, lebo dnes už je všetko quality TV. Ale áno, snažili. Dokonca si dovolím povedať, že pred šiestimi rokmi som tento pojem do JOJ priniesol ja – netvrdím, že iba ja, ale začal sa často používať. Veľmi nám ležalo na srdci, aby sme vytvorili kvalitné televízne dielo. Bola to aj výzva v scenároch jednotlivých častí, aby boli dostatočne zábavné, aby dej obsahoval dostatok napätia a zároveň mal presah, čiže nejakú hlbšiu tému. Tento projekt vznikal aj s podporou Audiovizuálneho fondu, čo už naznačuje nejakú kvalitu, rovnako aj fakt, že sme na ňom spolupracovali s Českou televíziou, ktorá určite nemá núdzu o dobré projekty.
Pri príprave aj nakrúcaní seriálu Ultimátum ste spolupracovníkom hovorili, že to nemajú brať ako nakrúcanie osemdielneho seriálu, ale osemhodinového filmu. V čom spočíval rozdiel?
Z hľadiska dramaturgie napríklad išlo o to, že nie všetky postavy, ktoré sa v úvode javia ako záporné, sú naozaj negatívne. Alebo sme niektoré témy v úvode len naznačili a začnú byť dôležité až v druhej polovici seriálu. A naopak – to, čo spočiatku vyzerá byť podstatné, sa ukáže ako absolútna chiméra. Ale mal som na mysli predovšetkým realizačnú stránku, že som k tomu pristupoval ako k osemhodinovému filmu. Len samotnej príprave projektu som venoval tri roky svojho života. Keď nad niečím trávite toľko času, tak napríklad peniaze už pre vás prestávajú byť relevantné. A v istom veku začína ísť skôr o istú výpoveď, o vyjadrenie vášho pohľadu na svet, či chcete alebo nie. Ak ste zodpovedný autor.
Seriál ste nielen režírovali a spolu s ďalšími scenáristami aj písali, zároveň ste ho aj produkovali. Znamená to, že ste sám seba museli krotiť? Niečo ste vymysleli a hneď si to aj zakázali, lebo by ste prešvihli rozpočet?
Záleží to na tom, aký je deň a koľko máte stresu. Ale skutočne boli chvíle, keď som stískal mobil so zapnutou kalkulačkou. A to boli väčšinou tie najväčšie pohromy, keď sme počítali straty nielen vo finančnej oblasti, ale dosahy na celý projekt. Boli to také momenty, keď som si odbehol, aby to herci nevideli, aby som si spočítal, čo nás bude stáť, keď niečo nedotočíme. Tých situácií bolo pomerne dosť a celé to bolo znásobené pandémiou.
Čiže pandémia, počasie… Čo ďalšie?
Zranenie herca… Na začiatku sa zranil Roman Luknár, ktorého potom nahradil Milan Bahul. A to bol len rozbeh. Boli tam, samozrejme, náročné momenty. Ale išlo nám najmä o to, aby sme vytvorili dielo s istou hodnotou, ktoré bude reprízovateľné. Tak vnímam quality TV. Keby sa seriál nevysielal teraz, ale až o rok, nestratí napätie a vyvolá rovnakú emocionálnu reakciu u diváka? Aby sa to celé neskončilo tým, že to odvysiela JOJ a Česká televízia, tým sa to spláchne a ide sa ďalej.
Dôkazom toho, že seriál Ultimátum nebol rýchlokvaseným projektom, je aj váš pedantný prístup k tvorbe scenárov. Koľkokrát ste ich prepisovali?
Dosiahli sme približne osem verzií scenárov ku každej epizóde. No nie v tom zmysle, že by sa dopisovali vety do dialógov, bol to kompletný prepis. Už prvé štyri verzie scenárov boli solídne – na základe nich do koprodukcie vstúpila Česká televízia. Ďalšie prepisy boli reakciou na priebeh nakrúcania. A to je vlastne luxus na úrovni filmu. My sme videli, že niektoré linky nám fungujú viac, niektoré menej, boli neukončené, tak sme sa rozhodli ich rozpracovať. Lebo aj tak tam boli prestoje a odklady vinou pandémii, vedeli sme, že budeme dotáčať opäť v zime, tak sme scenáre neustále posilňovali. Z tohto hľadiska sme všetky problémy zužitkovali pre zvýšenie kvality seriálu. Scenáre sme neustále preosievali, aby smerovali k nejakému inému záveru, než bol pôvodne zamýšľaný.
Ako to fungovalo?
Isté linky sa dopisovali v procese nakrúcania. Dotočili sme v piatok večer, na päť dní som zastavil nakrúcanie a išiel som dopísať veci, ktoré sa mali odohrávať v interiéri v nemocnici. Tieto scény sa nakrúcali v budove televízie JOJ na Kolibe a našu stavbu mali odstrániť. Museli sme si pre istotu natočiť niekoľko verzií príbehu, pretože sme nevedeli, ako pandémia ovplyvní nakrúcanie počas ďalších mesiacov, či budeme schopní vrátiť sa k pôvodným verziám a nakrútiť ich. Ale nechceli sme, aby to bol iba ateliérový seriál, čo sa, našťastie, podarilo. Jednotlivé časti sú postupne väčšie a väčšie a záverečná epizóda je ako keby samostatný film. To sa ale dialo počas toho procesu nakrúcania organicky, reagovali sme aj na to, kto ako hrá, čo je v seriáloch pomerne bežné.
Pri tvorbe a nakrúcaní ste vraj mali svoje mantry, ktorých ste sa držali. O čo išlo?
Snažili sme sa, aby sme boli v protiklade k bežným stredoeurópskym, alebo aspoň slovenským seriálom. V dobrom zmysle slova. Prvým rozdielom je, že postavy sa správajú ako dospelí ľudia. Každá má svoju pravdu a tá dáva zmysel. Nechceli sme, aby išlo o scenáristickú zlovôľu, aby niektorá postava iba „hláškovala“ a bola za vtipnú, negatívnu a tak ďalej. Ďalším naším princípom, ktorý je pomerne nezvyčajný, bolo to, že sme nakrúcali v zime. Všetky seriály sa točia v lete, pretože je to jednoduchšie. Zásadným rozdielom je, že je napríklad 17 hodín denne svetlo, a nie iba štyri hodiny, ako v zime. Tretí rozdiel je, že dej sa odohráva vo veľkej miere v centre Bratislavy, čo je mimoriadne logisticky a finančne náročné. Tieto tri elementy mali seriál odlíšiť od ostatných a myslím si, že sa nám to podarilo naplniť.
Nedávno svetom otriasli správy o tragédii, ktorá sa odohrala pri nakrúcaní filmu Rust, keď v zbrani Aleca Baldwina boli ostré náboje a došlo k usmrteniu kameramanky. Vo vašom filme hrajú dôležitú úlohu aj zbrane, ako ste pristupovali k bezpečnosti?
Nemôžem prezrádzať detaily zo seriálu, ale máme niekoľko scén, kde zasahujú kukláči. Vidno ich aj v traileri. Išlo o skutočných kukláčov s ozajstnými zbraňami, za ktoré boli oni zodpovední. Mali sme na nakrúcaní aj zbrojmajstra. Milan Bahul používa zbraň, ktorá sa hodí k jeho postave, a pri detailnejších záberoch sme potrebovali mať reálnu zbraň. Na to tam bol vždy zbrojmajster, ktorý dohliadal na bezpečnosť a bol zodpovedný za zbraň. Kým sa začala nakrúcať ostrá, musel Milan Bahul navyše vystreliť dvanásť rán naslepo do podlahy, aby bola stopercentná istota, že zásobník je prázdny. Mať bezpečnosť na úrovni hollywoodskej produkcie niečo stojí. Ale bolo to nevyhnutné. Jeden deň zbrojmajstra so zbraňou licencovanou na tieto účely stojí toľko ako lepší herec zo Slovenského národného divadla. A najbližší je na Barrandove. Museli sme zvažovať, kedy je nevyhnutná reálna zbraň. Keď sme snímali širšie zábery, teda viac z diaľky, používala sa plastová zbraň.
Študovali ste manažment a strihovú skladbu. To je veľmi zaujímavá kombinácia pre profesiu režiséra. Jednak ste vyškolený na riadenie a tiež ste asi pedant, lebo viete predvídať, čo by vám mohlo v strižni chýbať.
Mal som navyše špecializáciu ľudské zdroje… Mali sme nakrútených zhruba 220 až 230 hodín materiálu a ťažko sa nám hľadali strihači, ktorí by si vyhradili tak veľa času na strihanie. Je to v podstate osem filmov a moji kolegovia strihači z toho párkrát dostali kultúrny šok. Bežná epizóda seriálu sa strihá sedem až desať dní – a to už je ten lepší seriál, na ktorom vidno, že sa tomu niekto venoval. My sme sa jej venovali dva až tri mesiace. Robili sme ich, samozrejme, paralelne viac.
Bolo to tým, že ste nakrúcali veľa do zásoby?
Dôvodom bolo, že sme sa nemohli na tie lokácie neskôr vrátiť. Z hľadiska financií, ale aj pre pandémiu. Takže niekedy sme si z 12-hodinového filmovacieho dňa odnášali päť až šesť hodín materiálu, čo je pomerne veľa. Nakrúcali sme takmer až dokumentárnym spôsobom. Opakovali sme jednotlivé scény bez toho, aby sa povedalo stop, herci stále hrali, aby neklesol adrenalín a potom sme sa nemuseli zdĺhavo dostávať naspäť do situácií. Bolo to veľmi psychicky náročné pre hercov aj pre celý štáb. Ale vedel som, že keď odídeme, nebude nám nič chýbať.
Ktoré scény boli najnáročnejšie?
Napríklad nakrúcanie pri Eurovea, kde je veľká scéna s veľkým počtom komparzistov. Ale mali sme iba štyri hodiny svetla a potrebovali sme nakrútiť scény do troch epizód, vrátane veľkej záverečnej scény s premiérmi a novinármi. Mal som rozostavené viaceré štáby a preskakoval som medzi nimi. To asi patrí k takému strihovému prístupu. Všetko mať nakrútené a na pľaci nad tým už potom až tak nerozmýšľať, ale nakrúcať. Lebo to už bolo premyslené vopred. Tento seriál je možno výnimočný aj tým, že na všetky scény sme mali storyboardy, teda všetky boli nakreslené, ako budú vyzerať. Štáb dostal asi 4000 storyboardov, podľa ktorých sa nakrúcalo.
Čiže tam ste využili skúsenosti zo svojej reklamnej praxe?
Áno, večer alebo v noci som im to poslal, ráno si to naštudovali a potom si odškrtávali nakrútené scény. Úvodná scéna seriálu, v ktorej je Ján Koleník v akcii ako vyjednávač a do toho nastúpi zásahovka, je točená na dva štáby. Aby som ich mohol koordinovať, zábery som schvaľoval prostredníctvom videí, ktoré mi posielali cez MMS. Ja som bol dole s Jankom Koleníkom a na streche bol ďalší štáb. Pozrel som si video a povedal, či to berieme alebo ideme znovu. V tej scéne sme párkrát nakrútili aj sami seba, takže obsahuje digitálne triky. Je lacnejšie vymazať štáb zo záberu ako celú scénu vypratať a nakrútiť znova. Aj keď na naše pomery sú to neštandardné náklady.
O kriminálke Červený kapitán, ktorá bola vaším filmovým debutom, sa hovorilo ako o filme s vysokým počtom trikových záberov. Ako je to pri seriáli Ultimátum?
V tomto seriáli ich bolo ešte omnoho viac. Hovorievam, že to má viac trikov než prvý Pán prsteňov, kde bolo tuším 418 digitálnych trikov. My sme mali okolo 500. Veľa scén sme nakrúcali na Kolibe v budove televízie JOJ, ktorá je prerobená na nemocnicu. Tá budova je v skutočnosti nízka, tak sme tam digitálne pridali štyri poschodia. Keď sa okolo tej budovy prejde Marko Igonda, divák uvidí niekoľkoposchodovú budovu, ale ona je v skutočnosti nízka. Často sme museli odmazávali veci zo záberu, lebo dostať zo záberu preč celý štáb je ako presťahovať armádu. V niektorých scénach sme zase dorábali oblohu, pretože sa menilo počasie a nesedelo nám to. Potrebovali sme, aby bola všade rovnaká svetelnosť. To sú také neviditeľné triky. Tie výraznejšie sú napríklad v siedmej časti, kde sa odohráva veľký zásah, výsadok s helikoptérami Black Hawk. Tie sú, samozrejme, digitálne.
Michal Kollár
Režisér, producent a scenárista. Narodil sa 4. apríla 1978 v Bratislave. Vyštudoval manažment a filmový strih, produkoval viacero úspešných filmov, režíroval reklamné spoty a nakrútil seriál Hotel. Jeho celovečerným debutom bol film Červený kapitán, nakrútený podľa úspešnej detektívky Dominika Dána. Zatiaľ posledným projektom je osemdielna miniséria Ultimátum pre TV JOJ.