Televízia vytasila proti konkurencii žánrovo a námetovo podobný seriál, pritom je však úplne iný a diváci dostali rozdielny pohľad na deti, ktoré sa ocitli za múrmi nemocnice a musia zviesť v mladom veku svoj najťažší boj. Pričom ich hlavnou starosťou by malo byť užívať si bezstarostný život, osud sa s nimi však kruto zahral.
Seriál, ktorý od prvej sekundy chytí diváka za srdce a už ho nepustí! Získa si ho svojou ľudskosťou, silnými emóciami, láskavým humorom a najmä posolstvami, ktoré nesú jednotlivé príbehy a postavy. Takto Markíza charakterizovala svoju novú drámu. A všetko nasvedčuje tomu, že sa základná charakteristika naplní do bodky.
Zaujme od prvej scény
Červené pásky naozaj od prvej scény, od prvej minúty nekompromisne ukázali všetkým, že na Slovensko prichádza naozaj ťažký seriálový kaliber. Tím tvorcov je rovnaký ako pri Sestričkách, režisérom je znova Braňo Mišík, ktorý slávi úspechy aj so seriálom Hniezdo na RTVS.
Pozerali ste aj Pána Profesora? Prečítajte si recenziu: Toto naozaj nie je dobré! Pán profesor je ako rozheganá hojdačka
Už pri Sestričkách sa ukázalo, že má štáb danú problematiku pevne v rukách a vytvoril moderný, svieži, dobre pozerateľný seriál. A príbehy jednej slovenskej nemocnice a jej personálu si Slováci zamilovali. Najmä druhá séria bola charakteristická tým, že sledovanosť výrazne začala stúpať. Tretia séria je už nakrútená a fanúšikovia sa jej dočkajú už na jeseň.
Diváci si už zvykli, že utorky na Markíze patria lekárom a sestričkám. Preto nie je náhoda, že Červené pásky dostali priestor v slote po Sestričkách. Miestečko pod slnkom majú už tak vyhriate, divácky zvyk je dôležitou ingredienciou na prvotný úspech. Avšak aj keby to miestečko nemali, okamžite by si ho urvali pre seba.
Keď sa adaptácia podarí…
Režisér Mišík dostal šancu etablovať pre náš trh ďalšiu zahraničnú predlohu. Po fínskych Sestričkách, tentokrát prišli španielske Červené pásky. Pôvodná katalánska predloha „Polseres vermelles“ sa s úspechom vysielala v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Rusku, ale chňapli po nej aj tvorcovia v USA, kde sa objavila pod názvom The Red Band Society.
Overená šablóna výroby, silné scenáre, vychytané chyby z iných verzií. To zaváňa tutovkou a projektom odsúdeným na úspech. Je však absolútne chválitebné, že slovenskí producenti nezaspali na vavrínoch a je evidentné, že si dali na adaptácii veľmi záležať a mravčou prácou sa im podarilo hodnoverne vytvoriť príbehy, ktoré sú pre našincov stotožniteľné a stráviteľné.
Príbeh sa odohráva v nemocnici, od väčšiny seriálov z tohto prostredia sa však líši. Hlavnými postavami nie sú lekári, ale ich mladí pacienti vo veku od 10 do 16 rokov, ktorí majú napriek svojej chorobe rovnaké starosti, ako ich zdraví rovesníci a tú istú túžbu smiať sa, milovať a objavovať svet.
Sila priateľstva a zmysel pre humor im pomáha bojovať so svojimi vážnymi diagnózami. Diváci majú možnosť sledovať, ako si zvykajú na spoločný život v nemocnici, ako sa vyvíjajú ich charaktery aj vzťahy, no aj to, ako ich hospitalizácia mení životy ľudí okolo nich – ich rodičov, súrodencov, lekárov či priateľov.
Foto: TV Markíza
„Trošku“ ako Sestričky
Podobne ako pri Sestričkách, aj teraz divák sa dostáva do priestorov – na naše pomery – priam futuristickej „slovenskej“ nemocnice. Mnohí by mohli namietať, že realita je diametrálne odlišná. No nádych a odkaz príbehov potrebuje pozitívne vyznievajúce interiéry a exteriéry a nádej, že to takto naozaj funguje aj v slovenskom zdravotníctve.
Neraz pri sledovaní prvej epizódy Červených pások sa nedalo ubrániť pocitu, že sa spoza rohu vyrútia obľúbené hrdinky známe zo Sestričiek. Oba seriály sú postavené na rovnakých a skvelých základoch, možno by bolo fajn posunúť seriálovú tvorbu opäť o kúsok vpred a podstrčiť Slovákom trend, ktorý je v zahraničí veľkým hitom a to spraviť zaujímavé prepojenie oboch svetov.
Červené pásky sa javia, v tom najlepšom slova zmysle, ako ich ešte lepší a kvalitnejší spin-off seriál. Pritom zábavné z pohľadu produkcie na tom je, že ide o rôzne zahraničné predlohy, no ich slovenské prevedenie nesie priam rovnaký rukopis a to vôbec nevadí.
Hutne vyskladaná prvá časť
Príbeh sa rozhodne nedrží späť. Začína sa poriadne zhurta, kľúčovým okamihom, keď malý Hugo (Krištof Kelíšek) nesprávnym skokom do vody upadá do kómy. Ťažko sa pozerá na bezbranné chlapča, ktoré sa ocitlo na hranici medzi životom a smrťou. Hneď na to nasleduje záber na mladého Jonáša, ktorý si holí hlavu, čaká ho amputácia nohy, rakovina si vybrala svoju daň. Prichádza do nemocnice, kde aj napriek všadeprítomnej vidine smrti je všetko akosi čudné. Pre zdravého človeka extrémne čudné. Všetko je totiž pozitívne, plné nádeje. A to je len špička ľadovca.
Prvá epizóda, bez servítky, dávkuje osudy jednotlivých postáv. Divák dostáva priam studenú sprchu a je expresne postavený pred hotovú vec, keď sa pozerá na chlapca s amputovanou nohou, pre ktorého je to už akási rutina. Dievča, ktoré má problémy s príjmom potravy a nevie zjesť ani jablko a je tam toho omnoho viac.
Žiadna plytká zábava
Život v nemocnici plynie ďalej, každý má svoje povinnosti, prežíva radosti, ale aj strasti. Jonáš (Peter Kiss) nachádza nečakaného spojenca v mladom rebelovi Leovi (Jakub Švec) a rýchlo zisťuje, že ich spája viac, ako len rovnaká diagnóza. Leo predstaví Jonášovi nežnú, ale komplikovanú Emu (Eva Opáleková), ktorá sa lieči na oddelení pre poruchy príjmu potravy, a zvláštneho chlapca menom Hugo, ktorý je od osudového skoku do bazéna v kóme. Hugovým novým spolubývajúcim sa stane drzý Erik (Adam Kubala), ktorého zaskočí náhla srdcová príhoda. V Leovi postupne silnie myšlienka založiť partiu, ktorá by držala spolu. A keď sa v nemocnici objaví výnimočný Adam (Adam Trcka), zdá sa, že by mohol byť počet členov kompletný.
Svieži vietor v hereckých vodách
Červené pásky sú plné emócii a nútia k zamysleniu, spontánnemu potoku sĺz, ale aj smiechu, ktorý je v kontraste k ťažkým diagnózam neraz poslednou záchranou pred totálnym zrútením sa. Nie je to pritom patetické, akoby nejeden skeptik mohol ofenzívne očakávať. Tvorcom sa podarilo fantasticky vytvoriť seriál, ktorý akcentuje na rodinu, prostredníctvom rôzne vykreslených situácií a vytvára priestor na stotožnenie sa s jednotlivými charaktermi.
Prím hrajú mladí nádejní herci Peter Kiss, Adam Kubala, Eva Opáleková, Jakub Švec, Adam Trcka a Krištof Kelíšek, pre ktorých je toto televízny debut. Zaujímavosťou je, že hereckí veteráni ako Soňa Norisová, Marek Majeský, Daniel Heriban, Alexander Bárta, Dušan Cinkota, František Kovár, Zuzana Kanócz, Gabika Dzuriková sú v úzadí a hrajú síce druhé, no dôležité husle.
Pozornosť je zameraná na mladú generáciu, pričom sa jednotliví predstavitelia v drvivej väčšine scén musia zaobísť bez skúsenejších kolegov a čo je dôležitejšie musia zvládnuť emočne a herecky vypäté scény. A treba povedať, že im to ide náramne. Ich nenútený a civilný prejav podporuje scenár, ktorý sa nebojí slangu, je teda blízkym aj mladším divákom. Tí mu rozumejú, nerušia ich žiadne umelé dialógy, ktoré by nesedeli dnešnému teenagerovi do úst.
Brilantne zvládnuté scény
Scenár je zároveň stráviteľný aj pre staršieho diváka, pre ktorého môže byť príjemným prekvapením. Markíze kasting mladých pacientov vyšiel na jednotku. Herci sú mimoriadne sympatickí, vďakabohu aj talentovaní a vybičované scény si kradnú pre seba. Mrazí pri nich, častokrát pobavia a potom príde moment, keď priletí rana priamo do srdca a či niekto chce alebo nie, slzy vyhŕknu.
Len veľmi ťažko je predstaviteľné, čo všetko musia detskí pacienti reálne prežívať v takýchto situáciách, keď vedia, že boj nemusia vyhrať. Je úplne prirodzené, že každý jeden dospelý by vymenil život za svoje dieťa, len aby nemuselo trpieť. Lenže ono sa to nedá. Deti v sebe musia nájsť neuveriteľnú silu bojovať, pritom zostať bezstarostnou osobou. Tvorcovia predstavili onkologických pacientov, dievča s anorexiou, chlapca so srdcovými problémami. Je to teda zaujímavá zmeska, ktorá sa dopĺňa a nepriazeň osudu pretavia do priateľstva, to im vydrží do konca života.
Sú Červené pásky rovnaké ako jojkárska Jenny? Prečítajte si recenziu: Jojka zahnaná do kúta! Poradí si Jenny s markizáckou konkurenciou?
Najlepší markizácky seriál
Červené pásky naozaj vtiahnu deja od prvej sekundy, nie je to fráza v popise seriálu. Divák nemá problém sa stotožniť s postavami, neruší scenár, ten je skôr absolútnou devízou. Vizuál len podčiarkuje to, že konečne aj na Markíze sa naplno udomácnili moderné seriály. Také, ktoré si slovenské publikum zaslúži a potrebuje ich.
Dobre vykreslené postavy a ich predstavitelia dávajú veľkú nádej, že na Slovensku vyrastá ďalšia talentovaná generácia hercov a treba na túto šesticu stále upozorňovať a poukazovať na ich šikovnosť. Hľadanie určite nebolo ľahké, no treba tvorcom vzdať poklonu a zatlieskať. Táto voľba bola priam až osudová. Najmä kvarteto Kiss, Kubala, Švec a Opáleková prináša na obrazovku tak potrebný svieži vietor. Mladým hercom bez problémov všetko veríte a tak to má byť.
Na škodu je fakt, že v prvej časti sa neobjavil mladý herec Adam Trcka. Zas kreatívne je to pochopiteľné, bolo potrebné uviesť Jonáša a zbytok obsadenia a ďalšie postavy dostanú priestor v ďalších epizódach.
Foto: TV Markíza
Verdikt
Tento seriál sa naozaj vydaril, v podstate nie je ani čo vyčítať. Stoja za ním etablovaní tvorcovia, ktorí už dobre vedeli, čo od tohto námetu chcú a ako to majú spraviť, aby všetko klaplo. Navyše vychytali všetky potenciálne muchy. Sem-tam možno rušil soundtrack, ktorý je zložený z popových hitov, ktoré síce v drvivej väčšine k scénam sedia, no je tam zopár záberov, ktoré by si zaslúžili pokojnejší, iba inštrumentálne melódie a jednotlivé scény by tým vôbec neutrpeli. Skôr by navodili ešte väčšiu husiu kožu.
Obsadenie, scenár, strih, kamera a najmä idea jednotlivých scén, ako napríklad pohrávanie sa s ideou limba, teda priestoru medzi životom a smrťou, to sú všetko trendy, ktoré sú hnacím motorom moderných seriálov, ktoré milujú milióny divákov po svete. A konečne sa našla odvaha niečo také realizovať aj u nás. To je budúcnosť, to je správna cesta, akou sa má naša tvorba uberať! Netreba sa báť, ale progresívne kráčať vpred a nemotať sa neustále v nejakých zabehnutých produkčných šablónach. Tie vo výsledky ponúkajú divákom tie isté seriály slúžiace ako vata. Červené pásky sú jasným dôkazom, že to ide aj po novom. A výsledok je svetový.
K tomu si treba pripočítať srdcervúce príbehy, posolstvo epizód a dejových liniek všetko do seba akosi zapadlo, bez drhnutia. Červené pásky bavia, poučia, opantajú, rozcítia. Presne to, čo majú príbehy spraviť a čo je dôležitejšie prinútia k zamysleniu. A to všetko úplne prirodzene.
Bezpochyby predčili kvalitou aj Sestričky a bez akýchkoľvek zábran možno vyhlásiť, že je to najlepší seriál Markízy nielen tejto sezóny, ale aj posledných rokov. Jednoznačne tento seriál musí pokračovať ďalšími sezónami, aj keby sledovanosť – náhodou – nelámala rekordy. Seriály tohto typu treba slovenskému publiku dávkovať. Bravó, jednoznačný zásah do čierneho.