Nová hviezda Jojky Michal Režný: Teraz som pán minister! Uvidíme, čo bude po Hrobároch

Začnime pekne od začiatku. Kedy a prečo ste sa rozhodli byť hercom?

Celé svoje detstvo som prežil v Malackách, to znamená základná škola, ZUŠ-ka, gymnázium, kamaráti, veľká časť rodiny. V časoch, keď som chodil na gymnázium som sa rozhodoval medzi právom a medicínou. To bola moja adolescentná Sofiina voľba. (smiech) Uvedomil som si, že mám bližšie k humanitným vedám, vyhralo teda právo.

Poctivo som sa pripravoval na prijímacie skúšky, na školu som sa dostal a rok som na právo chodil. Lenže kamaráti z “dramáku” ma nabádali, aby som to na VŠMU išiel aspoň skúsiť. Vraj je to nezabudnuteľný zážitok, plus tam dostanem indíciu, či mám talent. Súhlasil som, a to aj napriek tomu, že ma právo bavilo a odísť z neho som neplánoval. Povedal som si, že aspoň raz za život to chcem skúsiť, aby som si to neskôr v živote nevyčítal.

Na prijímačkách som sa dozvedel, a to som vtedy vôbec netušil, že ročník otvára Emília Vašáryová. Bolo to neuveriteľné, intenzívne. A vyšlo to! Keby ma nevzali hneď, druhýkrát by som to už skúšať nešiel. Bol som dosť prekvapený, keď ma vzali, pretože to je niečo, s čím sa nedá dopredu rátať. Dá sa na niečo pripraviť, naučiť sa texty, ale ide aj o intelekt, charizmu, chémiu, emocionalitu, vzájomné sympatie, schopnosť odovzdať energiu. Keď toto všetko zafunguje, tak sa človek na prijímačkách cíti dobre.

Čo vás uchvátilo na tomto povolaní? Predsa len, nie je to prvoplánové rozhodnutie.

Celý tento zážitok z prijímačiek bol pre mňa zásadným zlomom. Celý proces trvá päť dní, uchádzačov bolo okolo 360 a do ročníka brali dvanásť ľudí. Veľkými skúsenosťami som vtedy rozhodne neoplýval.

Nezabudnem na ten pocit, keď som sa po celodennom čakaní, po rôznych emocionálnych peripetiách, dostal pred talentovú komisiu a dostavil sa príval špecifickej energie, ktorú som dovtedy nepoznal. Vyšiel som z miestnosti a bolo mi jasné, že toto sú pocity, ktorých sa už nikdy nechcem vzdať, chcem ich opätovne zažívať a mať s nimi naďalej, čo najviac spoločné.

Čo vás na hraní baví najviac?

Baví ma to, že nežijem v stereotype. To je aj moja životná podmienka – nechcem a neviem sa nudiť a robím všetko preto, aby som bol podnetovo saturovaný. Je to tvorivá práca a je v nej možné takmer všetko. V tvorbe a fantázii nie sú hranice. Na divadle ma baví, že každá inscenácia sa udeje, odohrá tu a teraz. Môžete mať všetko pripravené, aj napriek tomu sa v ten konkrétny večer udejú veci, ktoré sú unikátne a jedinečné.

Zvláštne v mojom prípade bolo to, že spolužiaci vždy chceli robiť divadlo, kým ja som sa, paradoxne, cítil ako ryba vo vode pred kamerou. Až neskôr, keď som po škole nastúpil do Mestského divadla v Žiline, čo bolo, mimochodom, jedno z mojich najlepších životných rozhodnutí, som na javisku získal akú-takú istotu. Dnes sa na divadelných doskách cítim dobre.

Pripomeňme si vaše herecké začiatky. Aké boli? Začínajúci herec to na Slovensku nemá vôbec ľahké…

Štatistiky sú neúprosné. Veľmi veľa ľudí sa na herectvo prihlási, malý počet sa príjme a ešte menší sa uplatní v praxi. Divadiel na Slovensku je málo. Mal som zrejme šťastie, asi aj dosť odvahy, keď som sa na konci štvrtého ročníka dozvedel, že v Mestskom divadle v Žiline hľadajú hercov. S kamarátkou a kolegyňou Ivkou Kubáčkovou sme si povedali, že to musíme vyskúšať. Konkurz sme vyhrali. Takže už počas školy, ako jediní z ročníka, sme dostali angažmán v profesionálnom renomovanom divadle.

Začiatky boli úžasné a dobrodružné (smiech). Prvou inscenáciou, ktorú sme v Žiline skúšali, bol Dostojevského Idiot. Pamätám si, akú som mal šialenú trému, zároveň ako som sa tešil, že stojím na jednom javisku spolu s Jankou Oľhovou, Marekom Geišbergom a Luckou Jaškovou, ktorí v našom divadle vtedy hosťovali.

Čo vám viac vyhovuje, nakrúcanie seriálov, filmov alebo divadlo?

Mne v prvom rade vyhovuje stav, keď sa nenudím (smiech). Takže čokoľvek, čo sa z vymenovaného práve deje, je žiaduce a dobré. Dokonca ani nemám preferenciu. Viem, že sa medzi kolegami zvykne hovoriť, že film je za odmenu. S tým súhlasím do tej miery, že vo filme je obvykle viac času na prípravu a celý tvorivý proces prebieha pomalšie a akosi poctivejšie. Veľmi ma však teší, že u mňa sa to všetko organicky prelína a, našťastie, prichádzajú také ponuky, ktoré sa mi zdajú zaujímavé.

Aký máte na formát seriálov ako taký, keďže mnohí herci sa dlho seriálom bránili a považovali ich za niečo menej…

Nemám pocit, že by seriálová produkcia znamenala niečo menej. Sú tu, samozrejme, rozdiely: napríklad, že scenár k filmu sa pripravuje, spravidla, niekoľko rokov. Tvorivý tím je viac zainteresovaný v jednotlivých procesoch, a keď človek nastupuje do produkcie, tak cíti, že celé dielo má ďaleko väčší potenciál preniknúť viac do hĺbky témy, zachytiť jej podstatu.

Pripomeňme si vaše televízne začiatky. Zita na krku, Superhrdinovia, Labyrint… Diváci možno ani netušia, ako ste začínali…

Viete, čo? V Žiline ma niektorí ľudia registrujú cez divadlo, čo ma vždy najviac poteší. Je to osobnejšie, kontaktnejšie. Aspoň viem, že sme tej chvíli v divadle spoločne dýchali ten istý vzduch a prežili spolu nejaký príbeh.

Potom prišiel seriál 1890, ktorý patrí medzi najlepšie seriály za uplynulé obdobie…

Oslovil ma priamo režisér Peter Begányi. Dnes už s úsmevom spomínam na strastiplné cesty z Bratislavy na Betliar, ale stálo to zato. (smiech) Bol to veľký zážitok. Prostredie bolo výnimočne krásne, miestni sa k nám správali s veľkou úctou, ukázali nám múzeum, varili nám.

Bol to výnimočný projekt, keďže mal pútavý príbeh, snažil sa byť historicky hodnoverný, zároveň mal výborné herecké obsadenie. Priamo na pľaci sme mali historika, s ktorým sme všetko konzultovali. To všetko sa, verím, odrazilo na pozitívnom výsledku a úspechu tohto projektu.

A nakoniec prišli Ministri, prelom vo vašej televíznej ceste…Vyzerá to tak, že ste najnovšou hviezdou Jojky!

Ponuku som dostal priamo od produkčnej spoločnosti. Poznal som sa s režisérom seriálu – Edom Kudláčom, ktorý bol mojím umeleckým šéfom v žilinskom divadle. Vôbec som nepremýšľal, či danú ponuku prijať alebo nie. Meno režiséra a exkluzívne herecké obsadenie bolo pre mňa zárukou kvality. Od začiatku mi na tomto projekte bolo sympatické, že ide o pôvodný slovenský formát, ktorý chce divákom sprostredkovať mimoriadne vážne témy odvážnym, a vlastne trochu aj drzým spôsobom. (smiech)

Ako vnímate tento seriál? Predsa len je to krutá satira, no reflektuje, svojím spôsobom, slovenské reálie…

Bože, ja som zo začiatku trpel, keď som si čítal scenár (smiech). Hovoril som si, že prečo práve tá moja postava je taký suchár, že ten Daniel vôbec nie je vtipný. Dokonca som sa pristihol pri tom , že závidím ostatným postavám ich nižší intelekt alebo morálny deficit. (smiech) Časom som si však uvedomil, že moja postava zohráva dôležitú úlohu, pretože je hýbateľom deja a nastavuje zrkadlo ostatným ministrom, ktorí „riadia“ krajinu. A tak som si Fasera veľmi rýchlo obľúbil.

Živo si pamätám na svoj prvý deň nakrúcania. Mal som veľký stres. Prvú scénu som mal s Tomášom Maštalírom, s ktorým sa síce dlhšie poznám, no napriek tomu som mal obavy, že prichádzam do rozbehnutého rýchliku, ktorý možno nikdy nedobehnem (smiech). Prenasledovala ma panika, pretože do seriálu boli angažovaní samí skvelí herci a ja, ako nová tvár, by som im to všetko mohol pokaziť (smiech).

Zaujímavé bolo, že na začiatku ma Daniel zvádzal k akejsi sebaľútosti. Našťastie za mnou včas prišiel režisér, ktorý povedal jasne, že tejto postave musí byť vlastná drzosť, irónia. Trochu som mu vtedy nerozumel, ale ukázalo sa, že mal pravdu. Keby táto postava bola iba klasický pionier, ktorý sa večne sťažuje, vyplakáva, bolo by to neúnosné. A tak ma Edo Kudláč zase raz zachránil.

Keď ste videli výsledok, nemali ste obavy, či Slováci príjmu tento seriál? Alebo, že je to prvá vaša veľká úloha v seriáli a ono by to nemuselo vyjsť…

Riziko je vždy a všade. Každý tvorivý proces so sebou prináša reálne riziko „prúseru.“ (smiech) Takže nie, nebál som sa. Práve naopak, veľmi sme sa tešili, nakrúcanie sme si užívali a držali sme tomuto projektu palce. Iste, bola tam aj prirodzená zvedavosť, ako to diváci príjmu.

Predsa len cieľová skupina divákov Ministrov zrejme nie je až taká široká. Niektoré situácie sú univerzálne a ľahko pochopiteľné. Ale na to, aby človek pochopil všetky narážky a odkazy, potrebuje mať prehľad a ten si treba pravidelne udržiavať. Mám dojem, že si to svojho diváka našlo, čoho dôkazom bolo nakrúcanie aj druhej série. Jedno je isté: Ministri sú seriál, o ktorom sa hovorí. Verejnosť voči nemu nie je chladná.

Máte pravdu. O Ministroch sa veľa rozprávalo a stále rozpráva. Avšak viac do popredia idú negatívne reakcie. Ako ich vnímate?

Čo všetko už sme sa my, herci, o sebe dočítali! (smiech). V našej profesii by mal byť človek na kritiku pripravený, ak nie zvyknutý. Negatívne reakcie nami nijako výrazne nepohli. Na druhú stranu je prirodzené, že keď idem do nejakého projektu, odovzdám sa mu naplno a prajem mu, aby bol úspešný.

Čo ma však niekedy vydesí, sú nenávistné komentáre na sociálnych sieťach. Len tak. Každý sa môže verejne vyjadriť ku všetkému. To je trochu desivé. Ale už tomu venujem podstatne menej času. Zakázal som si to v záujme zachovania svojho psychického zdravia. (smiech)

Aktuálne sa k tomu pridali Hrobári, ktorí predvádzajú zase iný typ humoru, čierny, nikomu nie je nič sväté…

Pozvali ma na kamerové skúšky. Veľa som o projekte nevedel. Vtedy sa tomu ešte pracovne hovorilo “Pohrebáci” a povedali mi, nech si vyskúšam Gabiho. S režisérom sme skúsili jednu scénu a klaplo to. Neskôr, po prečítaní prvého dielu, som sa potešil, že budem hrať práve Gabriela. Keby som si mal zo seriálu vybrať jednu postavu, vyberiem si jeho.

Prišlo mi super, že Gabko je rozporuplná, plastická, veľmi dobre napísaná postava. Nadšenie zo seriálu ma sprevádzalo od začiatku. No a keď som sa dozvedel finálne obsadenie, to bol ďalší splnený sen. Tešil som sa, že po Ministroch budem súčasťou ďalšieho originálneho projektu televízie JOJ.

Povedzme si viac o Hrobároch…

Režisér si prial, aby som pred začiatkom nakrúcania, absolvoval stáž v pohrebníctve. (smiech) A bolo to super! Keď som tam prišiel, pán si ma premeral a hneď medzi dverami mi oznámil, že hrobár byť nemôžem, pretože som chudý (smiech). Hrobári sú, väčšinou, chlapi ako hora. Odmalička vykonávajú ťažkú fyzickú prácu, pochovávajú, dvíhajú náhrobky. Všetky remeslá spojené s touto prácou sú fyzicky veľmi náročné.

Na stáži som pochopil, že im je málo niečo sväté. Keď si v seriáli robíme z niečoho „srandu“, čo je divákom štandardne „sväté“, tak sme vôbec neboli ďaleko od reality. Je to uzavretá komunita ľudí, ktorá má niektoré hranice značne posunuté, čo je úplne prirodzené prihliadnuc na aktivity, ktoré vykonávajú. Pre nich smrť vôbec nie je tabu. Smrť je biznis, čo je pre drvivú väčšinu ľudí nepredstaviteľné.

Koľko trvala stáž?

Strávil som tam dva dni. Najprv sme sa veľa rozprávali o ich práci, rodinnej genéze. Prekvapilo ma, že o svojej práci hovorili veľmi pragmaticky a chladne. Pochopil som, že sú značne orientovaní na biznis, čo pre podnikateľov vôbec nie je zlé. Len pri uvedomení si, s čím podnikajú, sa to zdá byť absurdné (smiech). Naučil som sa tam tepať písmená na pomník, pozlátiť ich. A vôbec to nebolo jednoduché.

Na začiatku seriálu je veta zomierajúceho otca, aby som na pomník nepísal jeho celé meno Branislav, ale že bude stačiť iba Braňo. Že Branislav je príliš dlhé a bude to stáť zbytočne veľa peňazí. (smiech) Pre normálneho človeka je nepredstaviteľné, že niekto takéto veci rieši. Oni hej. Hrobári vám z rukáva vysypú cenník. Stačí si len vybrať: zlaté, alebo strieborné. (smiech)

Aké bolo nakrúcanie Hrobárov?

Spomínam si na prvý deň nakrúcania. Doviedli ma do našej „kancelárie“. Bola to miestnosť plná rakiev a už to bol “slušný bizar“. Na stole bol položený štós hrobárskych časopisov s najnovšími pohrebnými trendami.

Po pár dňoch si na to človek zvykne a rakvu berie ako kus nábytku. Na dvore som cez obednú pauzu obdivoval auto a ono to naozaj kedysi bolo pohrebné auto, tak som spravil krok vzad, uvedomujúc si, že v ňom previezli stovky, možno tisíce mŕtvol. Nakrúcali sme scénu, v ktorej kameraman musel vliezť do priestoru pre rakvu a nebolo mu všetko jedno. (smiech)

Petr Kolečko to napísal veľmi umne. Robí si srandu z vecí, z ktorých si nemá odvahu robiť srandu väčšina ľudí. Téma je unikátna a u nás nemá obdobu.

Ako sa vám hrala postava Gabiho?

Táto postava má v sebe rozpor, čo bolo pre mňa ako herca skvelé. Na jednej strane je tu rodina, ktorá očakáva, že prevezme tvrdý biznis, no on to hrá na dve strany, keďže nechce sklamať svoju rodinu, a tak predstiera, že ho to baví a robí všetko, čo mu prikážu. Pritom má veľmi bohatý vnútorný svet a rieši veci, ktoré ho bavia: krasokorčuľovanie a kozmetika.(smiech)

To, že sa ho snažia vpratať do nejakej neprirodzenej pozície, je herecky veľmi zaujímavé. S režisérom Vláďom Skórkom sme sa dlho rozprávali o tom, aby postava Gabiho nevyznela prvoplánovo a výsmešne, ale aby pôsobila uveriteľne a autenticky.

Hrobári ako celok ma naozaj prekvapili, pretože výsledok nepripomína nič, čo by sa na Slovensku doteraz vytvorilo. Je v tom aj istý paradox, lebo sa človek prichytí, že sa mu niečo páči, no hneď vzápätí sa zahanbí, že sa mu to páči. Téma búra, niekde naopak podporuje predsudky a núti nás smiať sa na veciach, pri ktorých sme naučení správať sa a reagovať inak.

Vyzerá to tak, že ste výrazne zasiahli do komediálneho žánru. Neobávate sa, že si vás diváci nejako zaškatuľkujú?

Všetkých divákov srdečne pozývam do divadla, kde v prevažnej väčšine hrám úplne iný typ postáv. Napríklad v žilinskej inscenácii Zločin a trest hrám Raskoľnikova. Ten je na míle vzdialený od komediálnej polohy. Ak sa aj stane, že si ma diváci budú spájať skôr s televíznymi postavami, tak je to vec, ktorú v tejto chvíli neovplyvním.

Pred časom som dokončil nakrúcanie filmu Správa režiséra Petra Bebjaka z prostredia koncentračného tábora, čo predstavuje mimoriadne tragickú tému. Do tohto filmu vkladám veľké očakávania, bude to skvelé. Diváci ma tam uvidia v inej polohe. Moje úlohy sú pestré. Mám radosť, nie strach.

Ktoré charaktery sa vám lepšie hrajú?

Poteší ma, keď dramatik alebo scenárista, do postavy zakomponuje rozpor. Keď postava nie je prvoplánovo pozitívna alebo negatívna. Emília Vašáryová nám na VŠMU často opakovala, aby sme nehrali akože postavy, ale živé ľudské bytosti so všetkými slabosťami a túžbami. Aby sme si uvedomili, že neexistuje človek, ktorý je ultimatívne dobrý alebo zlý.

Pripomínala nám, že vždy, keď máme pocit, že sme dostali kladnú postavu, máme nad ňou rozmýšľať a pripustiť si, že je to osoba z mäsa a kostí, ktorá v sebe môže riešiť nejaký komplex, a to aj napriek tomu, že sa javí ako dobrák.

Čo na vás teraz kričia na ulici?

Pán minister! Nedávno som bol na kúpalisku, plával som si svojím tempom, keď tu zrazu ma predbehol pán a cestou ma pozdravil – dobrý deň, pán minister. To bol jeden z absurdnejších zážitkov, lebo teda v bazéne sa mi niečo takéto ešte nestalo. Uvidíme, aké pokriky budú po Hrobároch. (smiech)

Ako vnímate túto silnú vlnu popularity, ktorá sa začala len nedávno?

Vôbec nemám pocit, že by sa môj život nejako zmenil, a že by som teraz, napríklad, nemohol cestovať MHD. Nie sme Hollywood. (smiech) Je početný tábor ľudí, ktorí sa chvíľu na mňa pozerajú, majú pocit, že ma niekde videli a nevedia ma zaradiť, alebo sa len pousmejú. Žiadne davové psychózy sa nekonajú. Naopak, väčšina stretnutí s ľuďmi, ktorí ma spoznajú, sú veľmi milé.

V roku 2020 budete súčasťou najdrahšieho seriálu Slovenska – Slovania. Koho tam stvárnite, povedzme viac o nakrúcaní, zážitkoch…

V Slovanoch hrám brata Tomáša Maštalíra. Otca nám hrá Marek Vašut. Otvárame ústrednú dejovú líniu seriálu hovoriacu o vyrieknutom proroctve. Pútavý dej je plný akčných scén, nečakaných zvratov, mystiky… Nechcem ísť do detailov, aby som predčasne niečo neprezradil.

Keď som prišiel na Ukrajinu a prišli sme na miesto nakrúcania, bol to neuveriteľný pohľad. Vybudovali tam historické slovanské sídlo, boli navrhnuté úžasné kostýmy, tvorcovia riešili aj tie najmenšie detaily. Zaujímavý bol aj početný komparz v dobových kostýmoch. Trénovali sme kaskadérske, bojové scény, jazdili sme koňoch… Je to atraktívny projekt.

Myslíte si, že to pohltí aj divákov?

Už v tejto chvíli sa o seriáli veľa hovorí a živo diskutuje. Z nakrúcania je zrejmé, že ide o výnimočný projekt, má špičkové herecké obsadenie, veľkolepú historickú výpravu. To všetko sú atribúty, ktoré predpovedajú Slovanom úspech.

Ste fanúšikom seriálov?

Mám také dve obdobia, ktoré sa striedajú. Buď čítam, alebo pozerám seriály a chodím do kina. Teraz mám seriálové obdobie. Sledujem skôr zahraničnú produkciu. Som fanúšik Netflixu a HBO. Naposledy som so zatajeným dychom sledoval Černobyľ. Pamätám si, ako sme išli do Ukrajiny na prvé dni nakrúcania Slovanov a spolu s Tomášom Maštalírom a Zuzkou Fialovou sme veľmi živo diskutovali práve o Černobyle.

Úplne nás to pohltilo. Nedávno som dopozeral druhú sériu Big Little Lies (Veľké malé klamstvá), ktorú považujem za fantastický herecký koncert. Veľmi milo ma tiež prekvapil netflixovský seriál Sex Education. Nenapadlo by mi, že ma zaujme seriál, ktorý je určený teenagerom.

Väčšinou sa rozhodujem na základe pozitívnych odporúčaní od kamarátov. Zvyknem si pozrieť trailery a podľa nálady si vyberiem, čo si pozriem. Priznám sa, že slovenské seriály nesledujem. Jednoducho nemám čas, a keď si mám vybrať, tak si pustím zahraničnú produkciu.

Ako relaxujete?

Oddych je pre mňa stretnutie s priateľmi, fitko, knihy, filmy, seriály. Nemám pocit, že by ma moja práca ubíjala.

Čo vás v najbližšom čase pracovne čaká?

Najbližšie ma čaká skúšanie Divadelného románu v SND, premiéru budeme mať v o februári a veľmi sa na to teším. Čo sa týka nakrúcania, je viacero ponúk, o ktorých by som zatiaľ nerád vopred hovoril. Rozhodne sa nestratím z obrazoviek, keďže aktuálne bežia Ministri a Hrobári, budúci rok ma diváci uvidia vo filme Správa a v Slovanoch.