Foto: Stana Topoľská
Blíži sa premiéra druhej série kriminálky Za sklom (1.máj). Mnohí herci nechcú "vstúpiť dvakrát do tej istej rieky“. Prečo ste to vy urobili?
Ak sa seriál dočká pokračovania, znamená to, že vysielateľ bol spokojný, alebo mal seriál ohlas. Vieme, že Za sklom má divácku základňu, aj keď si ho možno ľudia nájdu aj mimo vysielacieho času, v archíve. Druhá séria ešte nemusí byť mlátenie prázdnej slamy, preto je dobré, že pokračujeme. Druhá séria je trochu viac údernejšia, čo sa týka politicko-spoločenských pomerov, je tam menej akcie, ale viac vecí v druhom pláne, ktoré bude každý zorientovaný človek dobre čítať.
Z produkčného hľadiska som skôr uvažoval, či budem môcť nakrúcať minulé leto, alebo sa bude produkcia posúvať. V tom čase som totiž pracoval aj na Prvej republike v Čechách. Ako to už býva, všetko sa točí naraz a produkcie nechcú jedna na druhú čakať. Našťastie, Za sklom je krátkodobý, uzavretý seriál, s ôsmimi epizódami, ktoré máme pomerne rýchlo natočené.
Išli by ste aj do ďalších pokračovaní?
Keď bude o čom hrať a nakrúcať, prečo nie. Dnes vidíme, že spoločenská situácia na Slovensku sa ocitla v slučke, z ktorej akoby niet úniku. Je dobré, že komerčná televízia Joj nakrúca seriál, ktorého úlohou nie je ľudí iba zabaviť, ale aj vychádzať z aktuálnej situácie. Čo sa týka tých seriálov na pokračovanie, trochu mám problém pri Prvej republike v Čechách, kde nakrúcam už tretiu sériu a mám pocit, že už nemám o čom hrať. Požiadali ma však o zotrvanie, a ja som požiadal o okresanie rozsahu postavy. Skúšam aj veľa divadla v SND, nemal by som toľko času.
Záver prvej série Za sklom priniesol naozaj temný a nevšedný zvrat, v slovenských podmienkach takmer nevídaný. Neboli ste prekvapený z vývoja svojej postavy?
Bol som rád, že nemáme happy end.
Foto: TV JOJ
Aké je pre herca zrazu stvárniť v rámci jednej postavy diametrálne odlišné charaktery?
Nezjednodušoval by som, že Noro bol kladný a teraz je záporný hrdina. Nemám rád schematické myslenie. Divák nevie, prečo sa tak zachoval, nevie, či sa naozaj zmenil, vyplynie to z príbehu. Človek koná v situácii a v živote podľa mnohých okolností, mení sa, ak sú okolnosti závažné. A postavy, ktoré majú vývoj a možnosť zmeny, sú atraktívne.
Druhá séria prinesie úplne novú dynamiku medzi vaším Norom a Maxom, ktorého stvárňuje Tomáš Maštalír. Už prvá epizóda ukázala, že tieto dve postavy stoja proti sebe. Čo môžete ešte prezradiť?
Neprezrádzal by som. Stretnutia Nora s Maxom budú po minulých udalostiach zaujímavé.
Čo si myslíte o stiahnutí seriálu z vysielania počas jesene? Vyvolalo to otázky.
Vyskytlo sa veľa interpretácii, prečo seriál stiahli. Najdôležitejšie je, že ide späť do vysielania. Ľudia sa ma na seriál veľa vypytujú, aj v Čechách, čakajú na návrat, čo ma teší.
Za sklom je v mnohých smeroch výnimočný a pokrokový seriál na slovenské pomery. Televízia JOJ zariskovala, keď sa pustila do tohto projektu. Váhali ste, či prijať ponuku?
Námet prvej série Za sklom sa mi veľmi páčil. Po dlhej prestávke sa na Slovensku objavil krimižáner, tešil som sa na spoluprácu s Tomášom Maštalírom. Spoločnosť DNA má s kriminálkami bohaté skúsenosti, vedel som, že to bude dobre nakrútené.
Foto: TV JOJ
Doteraz ste účinkovali v divácky úspešných projektoch – 1890, Zoo, Panelák, Za sklom. Stvárňovali ste rôznorodé charaktery. Skúste zrekapitulovať postavy z týchto seriálov.
Panelákom som naplno vstúpil do slovenskej seriálovej éry. Bola to pre mňa veľká škola. Hrať pred kamerou, pracovať s textom, ktorý častokrát len naťahoval dĺžku vysielacieho času a nie dramatickú situáciu. Ale bolo to veľmi hravé a postavy sme mali veľmi radi, vedeli sme presne, čo hráme, aj keď osem rokov už bolo dlho. Dobrá energia sa preniesla podľa mňa aj na divákov. Panelák prirodzene stratil dych, vznikol priestor pre iné projekty a mohol som odísť. Práve vtedy prišla ponuka na Prvú republiku z Čiech a vtedy som si dal na rok od Paneláka pauzu, bolo to niekedy počas šiestej či siedmej série. Po mojom návrate sa už Panelák začal pomaly rozpadať.
Potom prišiel seriál Zoo…
Nakrúcanie v Afrike bolo veľký zážitok, ponesiem si ho so sebou celý život. Chceli sme urobiť z tohto seriálu s atraktívnym prostredím zoo a Afriky niečo iné, čo sa nám nie až tak úplne podarilo, a zostali sme pri klasickom pôdoryse ateliérového seriálu. Slovenský divák je melodramatický typ, čiže ani scenáristi nemajú ľahkú úlohu, pretože musia správne namiešať všetko tak, aby to sledovali malé deti aj ich starí rodičia a pomedzi to aj ich mamy a otcovia. A nie je vôbec ľahké namiešať „všehochuť“. Preto ma momentálne skôr inšpirujú seriály typu 1890 alebo Za sklom, pri ktorých od začiatku viem, že nemusia osloviť masy.
1890 bol výnimočný seriál, ktorý okrem premyslenej zápletky stavil na skvele spracovaný vizuál…
Práve 1890 bol v slovenskej tvorbe nezameniteľný. Tento seriál priniesol vizuálny aj obsahový krok vpred. Spropagovali sme Betliar a, mimochodom, seriál je momentálne veľmi úspešný aj v Čechách, nominovali ho tam aj na televíznu cenu. Je zaujímavé, ako ho prijali Česi, ktorí majú v historických produkciách omnoho väčšiu tradíciu. Oni ho vnímajú ako presne mierenú paródiu na historické detektívky a slávnych detektívov. Najviac však ocenili, že v seriáli počuli slovenčinu, a vôbec im neprekážalo, že nerozumejú.
Foto: TV JOJ
Čo zvažujete, keď dostanete ponuku do seriálu?
Televízie sa momentálne snažia vo veľkom divákov zabaviť pri komediálnych sériách. Je to trend. Komediálny žáner som si stále v televízii nevyskúšal a považujem ho za veľmi ťažký. Pri výbere projektu zohľadňujem aj to, aká partia sa stretne, či projektu verím, čo nové mi do života prinesie, a keď sa už vysiela, či je úspešný, zabehnutý a celkovo dobre nastavený.
Ako to zvládate, keď sa vám stretne viac projektov?
Ak kývnem na viacero ponúk, mám snahu si to zariadiť tak, aby sa neprekrývali. Vo väčšine prípadov je to nemožné. Produkcie sa nevedia prispôsobiť jedna druhej. Musí sa prispôsobiť herec a nakrúcať a hrať – častokrát – viacero postáv naraz. Na jednotlivé nakrúcania sú naviazaní aj iní herci, ktorí možno sa tiež už prispôsobili. Je to taký mlynček. Nemám to rád a čím som starší, tým sa tomu viac bránim. Navyše musím rátať aj s divadlom, ktoré ma momentálne baví viac ako televízia.
Je rozdiel nakrúcať na Slovensku a v Čechách?
Nie. Systém je úplne rovnaký. Nikdy nie je dosť peňazí. Pri dlhodobom projekte, akým je Prvá republika vidím, ako postupne trochu opadáva nadšenie, čo je prirodzené. Do rozpočtov úplne nevidím, ale keď porovnám rozpočet nášho historického 1890 a českej Prvej republiky, je to dvojnásobok v prospech Čechov, a aj oni kričia, že je to málo.
Foto: TV JOJ
V dabingu vás počuť len veľmi málo. Nestíhate sa mu venovať?
Rád dabujem, ale to je práca, ktorú najviac zvažujem. Či už ide o dobrý film, alebo animovanú rozprávku do kín. Nie som klasický dabér, ktorého dabing živí. Daboval som aj Lea DiCapria a najčastejšie asi Bradleyho Coopera. Z animákov to bol Shrek, Spláchnutý a iné, naposledy úspešný film COCO. Animované filmy do kín sú veľká škola temporytmu, gagu a výrazu.
Ktorá postava bola pre vás najväčšou výzvou – či už divadelná, alebo televízna?
Divadlo beriem ako ťažšiu, systematickejšiu prácu. Ak ma to pohltí, zaspávam s plnou hlavou, budím sa s myšlienkami o postave. Som veľký detailista, záleží mi na celku, nie len na mojom zástoji v hre. Zložitosť postavy vnímam skôr ako moju schopnosť ju pochopiť, porozumieť jej. Nemám rád postavu, ktorú neviem zaradiť. Teraz som ešte pohltený Antigonou, kde hrám vrchného predstaviteľa štátu, ktorý rozpráva jazykom našich politikov, je plný hrozieb, paranoje a konšpirácií a je vzrušujúce, že 2 500 rokov starý text pritom neznásilňujeme a je maximálne aktuálny.
Najťažší projekt v TV bol 1890, venovali sme tomu veľa času a energie. Načas som kvôli tomu odišiel z divadla, aby som mohol byť v Betliari čo najdlhšie. Skĺbiť všetky povinnosti, nenadobudnúť pocit, že som si to zle naplánoval a mohol sa tomu venovat naplno. To je najťažšie. Keď sa ukončila produkcia 1890, bola to úľava. Mohol som si oddýchnuť, vypnúť a zároveň sa tešiť na nové veci. Všetkého, čo ma baví najviac na svete sa časom prejem a potrebujem malú zmenu.
Hrali ste pozitívne aj negatívne úlohy. O čom ešte snívate?
Žijem reálne sny. Potrebujem mať kontinuálnu prácu, ktorá ma bude motivovať a baviť. Musia to byť dobré úlohy, dobrá téma, úspešné projekty. Tento rok si napríklad zahrám konečne aj v kinorozprávke, budem hrať kráľa. Rozprávka je žáner, ktorý som chcel skúsiť, len tak pre zábavu. Práca ma musí živiť, ale predovšetkým napĺňať. Ak všetko dobre pôjde, v zime by som mal v Čechách nakrúcať svoj prvý film, scenár som už čítal.
Foto: Ctibor Bachratý
Zo seriálov sa stal celosvetový fenomén, každý má svojho favorita. Sledujete zahraničnú seriálovú tvorbu?
Nie, žiadne seriály! (smiech) Teraz pôjdem sám proti sebe, ale podľa mňa je pozeranie televízie zabitý čas. Neviem si sadnúť k telke. Ak by som aj niečo pozeral, tak chcem najvyššiu kvalitu, teda na väčšom plátne. Nebaví ma pozerať do malého počítača. Nedokážem to oceniť. Pozerám najviac kino. Naposledy to bol výborný film The Post: Aféra v Pentagone a slovenský Tlmočník.
A preto vznikla alternatíva, máme tu predsa rôzne streamovacie služby…
Netflix mám, ale najviac zrelaxujem pri spravodajstve, rozhovoroch, pri dobre nakrútenom cestopise alebo dokumente o prírode.
Takže ste nevideli ani Hru o tróny?
Nie. Ani minútu. (smiech)
Ako vnímate slovenskú seriálovú tvorbu? Vidíte oproti minulosti progres?
Pred rokom by som možno povedal, že vidím progres a televízie sú odvážnejšie. Bol som pri zrode kvalitnejších seriálov. Ale kvalitné série sú veľmi nákladné, televíziám sa to nevráti. Nakrúcajú ich, lebo pre imidž je dobré mať seriál. Aj kvalitné seriály sa scvrkávajú. Momentálne sa teším na Trhlinu, ktorá bude mať len pár dielov. Je to posun vpred, možno aj k televíznym filmom, ktoré by už mohli začať televízie nakrúcať.
Chápem, že seriál musí byť hmota podľa možností na celú sezónu, aby si diváci mali šancu na seriál zvyknúť a aby zaplnil vysielaciu štruktúru na dlhý čas. Televízie momentálne nakrúcajú obrovské množstvo projektov, len tak "do šuplíka“, potom ich vyťahujú, kedy sa to hodí. Potom je trh zaplavený, každý mesiac je premiéra nového seriálu, ktorý o dva mesiace skončí a už je v tom chaos. Divák si nestačí zvyknúť, obľúbiť si ho.
Foto: RTVS
Niektorí slovenskí herci sa pokúšali preraziť v zahraničí. Vy ste nemali ambície zahrať si vo vysokorozpočtovom diele?
Zažil som to už na škole v americkej produkcii filmu Uprising (Povstanie). Možnosti sú, na Slovensku máme agentov, ktorí vedia zohnať prácu aj v zahraničí. Otázka je, či nie som veľmi fixovaný na Slovensko, pretože tu veľa hrám v divadle aj v televízii.
Ste veľmi časovo zaneprázdnený. Ako relaxujete?
Relaxujem, keď mám pocit dokončenej práce. Cítim sa slobodný, keď sa môžem rozhodnúť, čo budem ďalej robiť. Keď nemám žiadne pracovné záväzky, idem do lesa alebo k vode urobiť nejaké fotky, stretnem sa s kamošmi.
Robíte hrubú čiaru za postavami?
Mal by som prestať lipnúť na dokonalosti a zmieriť sa s tým, že veci treba dokončiť. Je ťažké sa tým v divadle nezaoberať. Po predstavení je prirodzené, že rozmýšľam o tom, ako sme hrali. Aký som mal pocit, aký pocit mohli mať diváci, či sa to podarilo, alebo nepodarilo. Keď dokončím seriál, postava je uzatvorená a je oslobodzujúce vedieť, že to už nemôžem zmeniť. Zbavuje ma to špekulácií, zaťažujúcich myšlienok.
A čo vaše ďalšie pracovné plány? Na čo sa môžu diváci tešiť v divadle či televízii?
V divadle sme mali premiéru Sofoklovej hry Antigona, v júni ma čaká Vojna a mier. Do júna nakrúcam Prvú republiku v Čechách. Medzitým československú rozprávku Když draka bolí hlava. Potom komediálny seriál s pracovným názvom Autoškola pre Markízu.
Prečo ste sa rozhodli po dvanástich rokoch vrátiť do Markízy?
Vybral som si z viacerých projektov. Chcel som pracovať s príjemnými ľuďmi. Moja postava prejde v príbehu viacerými premenami. Je to akčný seriál, takže si to užijeme.
Mnohí si možno myslia, že život herca je ľahký. Ako vyzerá váš bežný deň?
Aj keď táto práca nie je celkom bežná, takých profesií je v dnešnej dobe veľmi veľa. Vystupujete pred ľuďmi, ste objektom posudzovaným pred verejnosťou. Je to profesia ako každá iná, len trochu čudná. (smiech)
Čudná?
Diváci nevidia celý proces – skúšky, prípravy, všetko, čím prejdeme, kým vystúpime na javisko. Pozorujem svojich starších kolegov, ale aj rovesníkov, ako túto prácu zvládajú a ako fungujú. Nikdy som sa starších nepýtal, či už túto prácu rokmi berú rutinne, technicky, odosobnene, čoho sa boja, čo ich stále na herectve baví.
Je to práca, v ktorej vystavujete svoju individuálnu krehkosť, svoje najcitlivejšie miesta. Ako môže herec vyjsť na javisko a vnútorne sa odhaliť? Ako vníma neúspech? Táto práca je stále spojená s vysporadúvaním sa so sebou samým, svojimi limitmi a schopnosťami. Herec musí byť emocionálne bohatý, ale zároveň si rokmi buduje pancier. Bez toho sa táto práca robiť nedá.
Foto: TV JOJ
Ján Koleník
Narodil sa 11. novembra 1979 v Banskej Bystrici. Herectvo začal študovať na banskobystrickej Akadémii umení, po dvoch rokoch prestúpil na VŠMU. Hneď po skončení štúdia sa stal členom Činohry SND. V roku 2004 získal Cenu za najlepší herecký výkon na festivale Istropolitana projekt (postava Valena Connora v hre Opustený západ). Bol nominovaný na cenu Objav roka v rámci Divadelných ocenení sezóny 2003 (postava Levitu v hre Veľké šťastie). Účinkoval v tv seriáloch Medzi nami, Panelák, Keby bolo keby, Kriminálka Staré Mesto, Zlomok sekundy, Prvá republika, Zoo, Za sklom, 1890. V SND ho možno vidieť v hrách Antigona, Bačova žena, Bál, Skrotenie zlej ženy, Tak sa na mňa prilepila, Veselé paničky windsorské a v júni mu pribudne rola Andreja Bolkonského vo Vojne a mieri.