Scenáristka Hana Lasicová, ktorá stojí za úspešným filmom Slúžka či seriáloch Oteckovia, Príliš veľa lásky a mnoho ďalších, teraz na sociálnej sieti informovala o absolútnom prekvapení pre celý národ.
Na Instagrame totiž uviedla prvú časť teasru na vznikajúci dokument s názvom „Lasicovi vstup zakázaný“. Ako uviedla, „tento nápis zavesila Lucia Molnár Satinská na dvere detskej izby ako znak protestu, lebo mali s bratom zakázané vstupovať do pracovne, keď za Julom Satinským prišiel Milana Lasica a v pracovni sa zavreli, aby spolu tvorili.“
Ide o dokument o Milanovi Lasicovi, ktorý sa začal natáčať ešte za Lasicovho života, no nie primárne na tento účel. Malo ísť o materiály pre dokumentárny cyklus Textári. Ako ďalej uviedla Hana Lasicová, aktuálne pokračujú objavovaním rozsiahlej pozostalosti, najmä denníkov Milana Lasicu.
Za réžiou tohto veľdiela stojí Peter Pokorný. Dokumentárny film vznikne v spolupráci s AVF a STVR. V dokumente sa ukážu známe tváre a herecké hviezdy, ako napríklad Milan Kňažko, Oľga Feldeková, Vladimír Strnisko, Marcela Laiferová, Juraj Nvota, Magdaléna Vášaryová, Zuzana Kocúriková, Milan Čorba, Dorota Nvotová a mnohí ďalší.
„Stále sme work in progress, ale tešíme sa, že môžeme s vami zdieľať náš vnútorný svet,“ dodala Hana Lasicová.
Umelec humoru a inteligentnej satiry
Majster inteligentného humoru a satiry sa vyprofiloval na osobnosť, aká v slovenskej kultúre nemá porovnania. Bez potreby veľkých gest či medializácie si získal rešpekt a uznanie – stal sa morálnou aj umeleckou autoritou národa. Verejnosti sa často vyhýbal, no keď už prehovoril, jeho slová boli presné, vtipné a zároveň odzbrojujúce. V niektorých reláciách si vedome zobral slovo a len zriedka zostalo publikum bez úsmevu. Milan Lasica mal mimoriadny dar pomenovať veci bez ostrosti, s noblesou, iróniou a nadhľadom. Jeho humor bol láskavý, trefný a vždy presne zacielený – bez potreby kohokoľvek uraziť.
So Satinským sa stretávali už ako malí chlapci v 50. rokoch v Pionierskom paláci, kde si spolu zahrali v detskom divadelnom predstavení, uvádza Teraz.sk. Obaja sa predstavili ako dvaja z dvanástich mesiačikov, ktorí viedli bizarný rozhovor s Dedom Mrázom až z ďalekej Kamčatky.
Ich tvorivý tandem sa naplno rozvinul počas štúdia na VŠMU. V rokoch 1959 – 1960 ako študenti vystupovali na Mládežníckych predpoludniach v kabarete Tatra revue. Prichádzali s vlastnými komickými dialógmi, v ktorých každodenné situácie prevracali na hlavu a posúvali ich do absurdna. Ich originálny prejav a jazyk okamžite vzbudili pozornosť a zanechali v publiku silný dojem.
Popri nespočetnom množstve rôznych projektov, na ktorých sa Milan Lasica podieľal, sa počas svojej kariéry presadil aj v dramatických úlohách. Pod vedením režiséra Vladimíra Strniska stvárnil výrazné postavy ako Don Juan, Orgon či Čičikov. Na javisku Štúdia S zažiaril po boku Mariána Labudu v Mrožkovej hre Emigranti. Ešte predtým zaznamenali obrovský divácky úspech s inscenáciou Výrobca šťastia, adaptáciou satirického románu Vladimíra Mináča, kde sa okrem Lasicu a Labudu predstavili aj Marián Zednikovič a Vladimír Černý.
Nezabudnuteľnou zostáva aj Lasicova postava Cyrana, ktorého stvárnil na doskách Štúdia S. Spolu s Júliusom Satinským excelovali v inscenácii Jakub a jeho pán podľa Milana Kunderu. V apríli 1999 sa Štúdio S premenovalo na Štúdio L+S a Milan Lasica sa stal jeho majiteľom.
Svoj talent naplno rozvinul aj ako textár. V spolupráci s Jarom Filipom vytvoril nezabudnuteľné piesne na legendárnych albumoch Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom o preteky (1982) či My (1987). Ako autor textov prispel aj k tvorbe ďalších popredných slovenských interpretov – medzi nimi Mira Žbirku, Richarda Müllera či Petra Lipu. Práve s Lipom vznikli oceňované albumy Lipa spieva Lasicu (2005) a Návšteva po rokoch (2013), ktoré potvrdili jeho výnimočný cit pre slovo a hudobnú výpoveď.
Milan Lasica, nestor inteligentného slovenského humoru a vášnivý milovník golfu, zomrel 18. júla 2021 v Bratislave. Jeho odchod bol rovnako výnimočný ako celý jeho život – symbolický a dôstojný. Odišiel tam, kde to mal najradšej – na javisku, uprostred potlesku publika, len chvíľu po tom, čo dospieval záverečné číslo predstavenia s orchestrom Bratislava Hot Serenaders. Výstižne nieslo názov Ja som optimista – názov, ktorý zrkadlil jeho postoj k svetu aj samotnú rozlúčku s ním.