Pripravte sa na filmový zážitok, ktorý zanechá hlbokú stopu v duši! Diela, ktoré presiahnu bežnú zábavu a stanú sa zrkadlom vnútra, sa objavia zriedka. Takým je dojímavá balada Netflixu Sny o vlakoch (Train Dreams) s Joelom Edgertonom.
Snímka nie je len príbehom; je to hlboká meditácia o podstate ľudskej existencie, mieste vo svete zmien a prepojení s prírodou. Pozýva nás na cestu do minulosti, ktorá prekvapivo hovorí o súčasnosti a o tom, čo znamená byť človekom.
Putovanie v čase meniaceho sa sveta
V Amerike konca 19. storočia, kedy sa svet menil, sledujeme život siroty Roberta Grainiera (Edgerton), drevorubača neustále putujúceho za prácou. Svedčí o epochálnom prechode: z ručných píl k motorovým, z drevených mostov k oceľovým, kde starý „westernový“ svet ustupuje novému.
Scenáristi Clint Bentley a Greg Kwedar (Oscar za Sing Sing) sa vyhýbajú detailnej mape civilizačného pokroku. Namiesto toho sústredia svoj pohľad do protagonistovho vnútra, skúmajúc ako plynutie času a zmeny ovplyvňujú životnú cestu a univerzálne ľudské pocity.
Hoci jedineční, zdieľame „pocitovú výbavu“ a sme súčasťou prírodného mechanizmu, ktorého menovateľom je smrť. Táto jediná životná istota sa stáva kľúčom k Robertovmu poznaniu, keďže hľadá „definitívnu múdrosť“ a svoje miesto.
Film ukazuje, že rané spomienky sú zahalené hmlou, zrodenie bezvýznamné. Robert si nepamätá rodičov, nevie ani dátum narodenia. Podstatné, ako mu jeho láska (Felicity Jones) vysvetľuje, dlie v duši, ktorá nás láskou pripútava k iným.
Dotyk smrti a prepojenie všetkého bytia
Kontakt so smrťou je najintenzívnejšou skúsenosťou, duša odchádza, no zostáva v mysliach blízkych. „Zubatá“ si nevyberá podľa karmy; tento paradox je stredobodom Robertovej existencie, ktorý hľadá rovnováhu medzi životom a zánikom. Film to nepodáva didakticky. Robert, muž starých remesiel a prostej viery, je ako Benjamin Button – pozorovateľ, ktorého tvarujú stretnutia s ľuďmi rôznych generácií a skúseností.
Robertov život svedčí o ľudskom správaní k prírode a sebe. Niektorí umierajú vinou „zlej karmy“, iní obeťami predsudkov či smoly. Drevorubači budujú „lepší svet“ pre neempatické spoločnosti, bez zamyslenia nad dopadom výrubu na prírodu. Peeples (William H. Macy) to potvrdzuje: „Celý náš svet je navzájom previazaný a prepojený. A keď zatiahneme za nitku, nevieme, aké to bude mať následky.“
Peeplesove slová, hoci ezoterické, filozoficky zdôrazňujú, že ľudia sú s aroganciou a neznalosťou prírodných zákonov veční študenti života. V mladosti veríme v regeneráciu, no s vekom a stratami poznáme pominuteľnosť. Padajú blízki i stromy, ktoré sa „mstia“. „Sme hlupáci, tak to je,“ zaznie v dráme Autobus nádeje, a „Sny o vlakoch“ pripomínajú našu ignoranciu.
Ľudia v tejto balade nie sú bytostne zlí, a Robert nie je pasívny pozorovateľ. Jeho život je cesta nahromadených stimulov, radostí, šokov i zármutku úprimného človeka. Prirodzene sa učí rešpektu k tomu, čo nedokáže ovládať, berie si poučenie, ktoré mu otvorí nový vhľad.
Jeho kroky sa v druhej polovici pretnú s duševne spriaznenou Claire (Kerry Condon), ktorá je platená za pozorovanie okolia z rozhľadne, bez zásahov, s možnosťou rozjímať s odstupom. V tých chvíľach je kamera protagonistom najbližšie, protirečiac úvodnému zoomovaniu, kedy z detailov preostruje na panorámy. Ľudský život je plný existenčných rozporov.
Sny o vlakoch, spájajúce poetiku Matky Zeme a prístupnú formu filmových balád o (ne)obyčajných hrdinoch, udeľujú emocionálny i duševný knockout, ktorému sa treba poddať. Nie každý to zvládne; životnú zacyklenosť nenahradia mainstreamové scenáre Benjamina Buttona či Forresta Gumpa (diel tematicky vzdialených, no pocitovo spriaznených).
Ak ste pripravení na kontemplatívny ponor, nemusíte študovať Nietzscheho či Vachlerovo Tajomstvo a zmysel života. Máte Sny o vlakoch, ktoré na nádhernom soundtracku pohladia dušu všetkých vnímavých divákov.