Východiskovým bodom pre výpravu do hôr, ktorých vrcholky sa vypínajú do 4000 metrov, je Marakéš. Toto historické veľkomesto samo ponúka nespočetné množstvo lákadiel. Aj v zime je v ňom pod palmami príjemne teplo, cez deň okolo 20 stupňov. Dozrievajú pomaranče a kvitnú ruže.
Za pekného počasia sú zasnežené vrcholky Atlasu na dohľad. Do Ukaimidinu je to autom 70 kilometrov, cesta po miestnych cestách zaberie približne dve hodiny. Počas nich možno pozorovať, ako sa príroda mení z vyprahnutej krajiny s palmami a olivovníkmi cez lány opuncií až po skaliská, na ktorých sa objavuje prvý sneh.
Carvingy sa v Afrike stále nenosia
V Ukaimidine, ktorý je s výškou 2650 metrov najvyššie položeným lyžiarskym strediskom v Afrike, leží sneh v priemere 100 až 120 dní v roku. Lyžuje sa zhruba od polovice decembra do začiatku apríla. Aj uprostred sezóny sa však môže stať, že na zjazdovke vykukujú kamene, preto je lepšie nechať vlastné lyže doma a spoľahnúť sa na jednu z miestnych požičovní. Tie sú prekvapivo solídne vybavené, aj keď na carvingové oblúky môžete vopred zabudnúť.
Akceptovateľne pripravené sú len spodné pasáže zjazdoviek, na ktorých sa učia lyžovať Maročania a na niektorých sa sánkuje. Horná časť najdlhšej trojkilometrovej trate snáď nikdy ratrakom upravená nebola, je vhodná skôr pre milovníkov jazdy vo voľnom teréne. Ratraky tu nie sú samozrejmosťou – jeden sem tento rok v januári mimoriadne priviezli na stretnutí Medzinárodného ski-klubu novinárov (SCIJ) až zo španielskej Sierra Nevady.
S cestou dole od hornej stanice lanovky vo výške 3269 metrov pomôže niektorý z miestnych sprievodcov – inštruktorov. Zaplatiť si ich služby nie je od veci – trasy sú mizerne značené, takže mnohí váhajú, kadiaľ sa ešte môžu spustiť z príkreho svahu.
Už 43 rokov v Ukaimidine vedie lyžiarske kurzy Muhammad Binnání, ktorý bol jedným z prvých lyžiarov v marockej histórii. „Môj otec chodil do hôr na lov a v zime ma brával so sebou. Najskôr som sa sánkoval. Potom som videl lyžovať mladých Francúzov a chcel som to skúsiť. Prvú sezónu som stále padal,“ spomína 62-ročný Binnání. Absolvoval nespočetné množstvo kurzov, školil sa aj vo francúzskom Chamonix. Bol tiež prvý Maročan, ktorý si zaobstaral carvingové lyže.
Nepodceňte nástup na vlek, nemuseli by ste sa viac zohnúť
Pre európskych lyžiarov je pobyt v Ukaimidine exotickým návratom do minulosti. V stredisku je jedna dvojsedačková lanovka, ktorá bola postavená v roku 1963 a poslednú rekonštrukciu zažila pred 15 rokmi. Pre slabšie povahy je už jazda na nej adrenalínovým zážitkom. Pri nedostatku snehu je bežné, že sa na hornej stanici vyskakuje medzi kameňmi.
V prevádzke je aj šesť vlekov – tanierikov, ktoré tiež majú všeličo za sebou. Pri nasadaní je potrebné sa trochu sústrediť, pretože zariadenie s lyžiarom cukne tak, že mu poriadne „narovná“ chrbát. Usmievaví marockí vlekari si navyše moc nelámu hlavu nad tým, či je na celej dĺžke vleku sneh.
Pre unavených lyžiarov sú miestne skibusy v podobe oslov. Samozrejme, nie zadarmo – majiteľ zvieraťa si pokojne vypýta aj 50 dirhamov, teda v prepočte asi 3,5 eura. Oplatí sa zjednávať, ako v Maroku pri všetkom. Pri troche šťastia možno znížiť cenu za dopravu na polovicu.
Cestou do niektorého z hotelov, ktoré svoj vek tiež nezaprú, sa možno zastaviť v bistre Chez Juju (U Žužu). V ponuke majú marocké aj európske jedlá a rôzne nápoje, vrátane alkoholických. Lyžiari z cudziny oceňujú hlavne pivo, aj keď nie je točené, a môžu si objednať dokonca aj varené víno. Maročania ale dávajú prednosť silnému sladkému mätovému čaju.