Predchádzajúce vlády neinvestovali do nákupu munície, ale kníh. Ani nedávna hrozba, že sa vojna mexických drogových gangov prenesie cez kostarickú hranicu, neviedla v krajine k výzvam na návrat armády.
Kostarické stromy môžu ísť príkladom
Kostarika bola prvou rozvojovou krajinou, ktorá vyhlásila zámer stať sa (do roku 2021) „uhlíkovo neutrálna“, predovšetkým prostredníctvom širokého vysádzania nových stromov. Oficiálne údaje svedčia o tom, že Kostarika už prestala strácať svoje lesy – viac ako polovica jej územia je teraz pokrytá stromami, zatiaľ čo v 80. rokoch to bolo iba 20 percent.
Kostarika má tiež povesť jedného z nejšťastnějších a najzelenších štátov na svete. Pravidelne – väčšinou ako jediná rozvojová krajina – obsadzuje predné priečky v medzinárodných prieskumoch.
V aktuálnom indexe ekologického výkonu (Environmental Performance Index, EPI), zverejnenom minulý mesiac odborníkmi z Yaleovej a Kolumbijskej univerzity, ktorí na hodnotenie použili 25 rôznych kritérií ako vypúšťanie škodlivín, kvalita vody, zdravia obyvateľov, poľnohospodárska politika, regulácia používania pesticídov alebo aktívna ochrana životného prostredia, sa Kostarika umiestnila na tretej pozícii zo 163 krajín. Predbehli ju len Island a Švajčiarsko.
„V Kostarike nie je všetko dokonalé. Ale v zásade sa táto krajina o svoje životné prostredie stará. Ostatné vlády túto problematiku odsúvajú na dno svojich priorít,“ hovorí Christine Kimová z Yaleovej univerzity.
Keď chudobní vedú v rebríčku šťastia
Vlani sa Kostarika ocitla na špici "indexe šťastnej planéty (Happy Planet Index), ktorý zostavuje britská ekonomická spoločnosť New Economics Foundation a ktorý by mal odrážať ekologickú situáciu, spokojnosť občanov so svojím životom a priemernú dĺžku ich života.
Obyvatelia Kostariky sa priemerne dožívajú 78,5 roka a uvádzajú aj najvyššie životné uspokojenie na svete – 8,5 stupňa na škále od jednej do desať.
Niektorí analytici výsledky podobných medzinárodných prieskumov spochybňujú, čiastočne preto, že vychádzajú zo subjektívneho hodnotenia životnej úrovne občanov daných krajín. Niektoré mimovládne organizácie tiež kritizovali nedávne „neekologické“ rozhodnutie kostarickej vlády povoliť kanadskej firme otvoriť v Kostarike bane na zlato. Ekológiou je však evidentne kostarická politika presiaknutá.
V roku 1997 Kostarika zaviedla uhlíkovú daň, ktorá je čiastočne využívaná na vyplácanie 65 dolárov za hektár majiteľom pozemkov a domorodým komunitám výmenou za to, že nebudú rúbať stromy. Cez 90 percent energetických dodávok v Kostarike pochádza z obnoviteľných zdrojov.
Podnikatelia, zástupcovia cirkví, diplomati aj farmári spoločne vyhlasujú, že uplatňujú ekologickú politiku, či už dobrovoľne, alebo pod tlakom zákonov. „Zakaždým, keď staviam nejakú novú budovu, si musím zaobstarať od vládneho úradu potvrdenie, že neničí životné prostredie,“ hovorí majiteľ stavebnej firmy Juan Francisco Montealegre. „Napríklad musí byť isté, že odpadové vody nebudú kontaminovať blízke rieky,“ dodáva.
Podľa kostarickej veľvyslankyňe v Británii Pilar Saboriovej doterajší prezident Óscar Arias v záujme zníženia ekologickej náročnosti vládnej činnosti vyzval ministrov, ich námestníkov a šéfov vládnych inštitúcií, aby platili svoje lety z vlastného vrecka.
Luteránsky biskup Melvin Jiménez hovorí, že jeho cirkev podporuje množstvo ekologických iniciatív, vrátane rezervácií, kde sa náboženské obce učia pestovať rôzne plodiny metódami neškodenia životnému prostrediu. „Ja sám mám organickú záhradu, kde pestujem mrkvu a ďalšiu zeleninu, recyklujem a tiež sa snažím čo najmenej používať auto,“ dodáva.
Zároveň však poznamenáva, že nemôže byť úplne šťastný, pretože počet chudobných ľudí rastie. „Vláda tiež dovolila otvorenie povrchových baní a neuplatňuje žiadnu kontrolu nad nadnárodnými spoločnosťami, ktoré sem prichádzajú pestovať melóny a ananás. Medzinárodné štúdie ukazujú, že používajú príliš veľké množstvo hnojív.“
Podľa analytikov k šťastnému životu Kostaričanov prispieva okrem spolužitia s prírodou rad ďalších faktorov ako spoločenské spolužitie priateľov, rodín a susedov, všadeprítomné sociálne a vzdelávacie programy aj tolerancia k rôznym spoločenským skupinám a názorom.
Podnikateľ Montealegre spomína ešte jednu skutočnosť: „Obľúbené príslovie na Kostarike totiž hovorí, že hádka by nemala trvať dlhšie ako tri dni.“