A boli sme v Brazílii. Opäť. Áno, tiež patrím k tým, čo im Brazília učarovala natoľko, že sa tam potrebovali vrátiť, pretože prvá návšteva len zvýšila zvedavosť. Rio už poznám, aj jeho autom-dostupné okolie, a tak tentokrát naši "cariocas”, ako si hovoria obyvatelia Ria, naplánovali čosi "extra”. Úprimne povedané, ani nás nezaujímalo, čo vymysleli. S ich špeciálnym zmyslom pre čas a plánovanie by sa možno dala očakávať katastrofa, ale tak ako sa oni zverili do našich rúk na Slovensku, tak sme sa zverili do ich rúk my, a tak nám stačilo len, že ideme niekam na severo-východ Brazílie a určite sa nám tam bude páčiť…
Naša velká cesta sa začala na letisku v Riu. Zloženie: dve slovenky, traja domáci. Po malých komplikáciách s cestou na letisko sme nakoniec všetci piati sedeli v lietadle do Fortalezy, a po 3.5 hodinách letu sme konečne pristáli v hlavnom meste štátu Ceará.
Foto: Miriam Lasková
Fortaleza, má 3.4 mil obyvateľov, leží na pobreží Atlantiku ,a videli sme ho tak akurát z autobusu, keď sme išli na pláž. Nemyslím, že mesto ako také stojí za špeciálne obetovaný čas; je to len obrovské mesto s množstvom ľudí a hotelov. A tak, čo sme vo Fortaleze museli vidieť, bola krásna exotická pláž Cumbuco , najlepšia reštaurácia s morskými príšerkami v meste (krevety boli úžasné, ale bananová torta ešte lepšia) a nočný život. Samozrejme, Brazílčania a nočný život…v Riu samba, v tejto časti krajiny forró. Až do skorého rána sme sa zabávali v jednom z najväčších podnikov Fortalezy – Pirata, a len s úžasom sledovali patriotizmus domácich. Portugalská hudba, v každej piesni pokrik, ktorý vás nenechá na pochybách, že ste medzi brazílčanmi,a neskutočná energia, vás proste dostane.
Nasledujúce ráno sme nasadli na autobus,a vybrali sa smerom na západ od Fortalezy. Cesta mala trvať 5 hodín ,a tak sme všetci kľudne po preflámovanej noci v autobuse zaspali. Keď som sa asi po 3 hodinách cesty zobudila, boli sme v inom svete. Teda, Brazília je pre nás exotická, aj keď sa prechádzame po Riu, ale toto bolo niečo úplne iné: prechádzali sme štátom Ceará, ktorý spolu s ostatnými štátmi severnej Brazílie patrí k tým najchudobnejším v krajine. Ošarpané domčeky a malé námestia striedali banánové plantáže, asfaltku poľné cesty, autá záprahy s koňmi alebo somármi.
Foto: Miriam Lasková
Cieľom našej cesty autobusom bolo mestečko Jijoba, kde končí asfaltka. Tu nás prehodili na terénne autá – na jedno batožina, na druhé my, a cesta pokračovala ďalej do Národného parku Jericoacoara. Zo začiatku sme ešte míňali domčeky a občas aj nejaké tie zelené palmy, ale po pár minútach cesty sa obraz krajiny úplne zmenil. Len biele pieskové duny a zelené lagúny. Bolo to úžasné! Nevedeli sme, či máme fotiť, vrývať si ten obraz do pamäti a štípať sa, že je to realita, alebo sa pre istotu ako kliešť držať auta, aby sme nevypadli. Asi 40 minút trvala táto dobrodružná cesta, kým sme sa dostali do úplného cieľa našej cesty.
Mestečko, alebo skôr dedina, nesúca názov parku, Jericoacoara, je miesto v strede pieskových dún, na pobreží Atlantiku, celé vybudované na piesku. Ešte pred 20 rokmi to bolo len rybárska dedina, odvtedy sa vybudovala pre turizmus, ale len do tej miery, aby sa nezasiahlo priveľmi do okolia. Aby ste v tomto meste mohli fungovať, vôbec nepotrebujete obuv, úplne postačia Hawaianas, ktoré sa dajú kúpiť na každom rohu. Či už vojdete do obchodu, alebo reštaurácie, nohy máte stále v piesku. Ešte sme sa nespamätali z prvotného šoku, kde sme sa vlastne dostali, keď prišlo na rad ubytovanie. Najobľúbenejšia forma ubytovania v Brazílii je "pousada”, čo sa najviac približuje mixu slovenského penzióna a hotela, ale stále to nie je úplne to isté. Ta naša pousada, Surfing Jeri, sa skladala z viacerých farebných domčekov, ktoré stáli okolo bazéna a záhrady s kokosovými, banánovými a caju palmami, kde sa ráno podávajú raňajky. Všade-prítomné hojdacie siete viseli pred každou izbou a obrazu dokonalého raja už nič nechýbalo.
Foto: Miriam Lasková
Hneď prvý deň sme sa išli pozriet na západ slnka, ktorý je vraj jeden z najkrajších na svete. Západov slnka som ešte veľa nevidela, tak neviem porovnávať, ale krásne to bolo určite. Až na otravný vietor, ktorý tam stále fučí, a piesok je za pár sekúnd aj medzi zubami.
Jeden deň sme si požičali "buggys”, malé terénne autíčka, ktoré nás vozili po okolí. Okrem morského koníka a pár lagún v strede bieleho piesku sme sa dostali aj na pláž Tatajuba, kde sme si dali obed z čerstvých morských potvoriek a popritom sedeli pri stoloch a nohy máčali v teplučkej vode. Po obede sa oddychovalo v hojdacich sieťach priamo vo vode. No proste neuveriteľné!
Ďalší deň prišli na rad štvorkolky, ktoré nás odniesli iným smerom: ďalšie úžasné lagúny, výhľady, dedinky v strede ničoho a skvelé jedlo.
Po večeroch sme stále skúšali nové reštaurácie, striedali typické brazílske hovädzie mäso s fazuľou, ryžou a maniokom, s morskými príšerkami a rybami, a zapíjali to caipirinhou priamo na pláži. Učili sme sa pri tom portugalsky, tancovali forró a na tu chvíľu sme tuším aj prestali byť európanky, pretože sme splnili to, čo sme im sľúbili, keď sme odlietali z Ria : že nebudeme sledovať čas ("Girls, this is paradise, time does not exist here”).
Foto: Miriam Lasková
Bol to neuveriteľný týždeň. Kým v Riu predsa musíte byť v strehu, pretože kriminalita je problém, v Jeri ste mohli kludne spávať pri otvorených dverách. Týždeň mimo civilizácie, len približne 4 stupne od rovníka, na najkrajšom mieste, aké som doteraz v živote videla, a v spoločnosti popletených ale dobrosrdečných cariocas, splnilo predstavu ideálnej dovolenky.