Na pôvodný záber, ktorý sa stal obalom albumu Abbey Road, mal fotograf Iain Macmillan len desať minút. Zebre však zaručili večnú slávu. Jednu kópiu si na svoju nahrávku dali aj americkí Red Hot Chilli Peppers, ktorí sa na priechode dali odfotiť nahí, pričom ich intímne partie zakrývala len nastoknutá biela ponožka. „Fotografiu“ na Abbey Road majú aj Simpsonovci a určite tiež státisíce turistov z celého sveta.
V Londýne sa však dá „zakopnúť“ o hudbu na každom kroku. A to nielen vďaka každodennej pestrej palete koncertov či vďaka preživším mementám z éry rock and rollu, punku či britpopu. O Londýne existuje toľko piesní, že len ich zoznam by pokojne mohol nahradiť celý tento článok. Niektoré z nich si možno pripomenúť aj obyčajnou cestou metrom.
Baker Street
Londýnske metro má stovky zvukov. Niekto si z tej spleti vyberie rozhovory spolucestujúcich a snaží sa odhadnúť, akým jazykom hovoria. Nervózny turista počuje len hlasy oznamujúce nasledujúcu stanicu a modlí sa, aby sa z reproduktora neozvalo, že tá jeho je pre rekonštrukciu zavretá. Niekto počuje, to čo mu hrá zo slúchadiel, iný má v ušiach melódiu, ktorú hral pouličný hudobník v dlhej spojovacej chodbe.
Keby však metro potrebovalo svoju hymnu, pokojne by ňou mohla byť pieseň Baker Street od Gerryho Raffertyho z roku 1978. Pesnička totiž svojím jedinečným saxofónovým sólom pretlačila tento nástroj viac do hudobného mainstreamu… a tiež do metra. Mnoho muzikantov, ktorí hrávajú v chodbách „undergroundu“, vysáva od okoloidúcich drobné práve prostredníctvom tohto nástroja.
Baker Street by bola dôstojnou hymnou aj preto, že má rovnaký názov ako jedna z pôvodných staníc londýnskeho metra. Baker Street otvorili v roku 1863 a bola súčasťou dráhy Metropolitan, historicky prvého metra na svete. Ľudia si stanicu spájajú aj so Sherlockom Holmesom, slávneho detektíva pripomínajú aj tematické obkladačky. Hymna, hoci s ľúbostným textom, by mala teda dôstojného menovca.
Brixton
„Keď ti vykopnú vstupné dvere, ako vyjdeš von? S rukami nad hlavou? Alebo s prstom na spúšti búchačky?“ Piesne, ktoré nesú názov stanice metra, môžu od jej návštevy aj odradiť. Ako napríklad skladba legendárnej punk-rockovej kapely the Clash – Guns of Brixton (Búchačky Brixtonu). Najmä keď ešte aj dnes, takmer 31 rokov po jej vydaní, vám miestni stále radia, že po drogy si treba zájsť práve na Brixton.
Pieseň Guns of Brixton bola prorocká, keďže v roku 1979 s predstihom v náznakoch predpovedala rasové násilnosti, ktoré sa v tejto časti južného Londýna odohrávali počas osemdesiatych rokov. Basista Paul Simonon, ktorý v Brixtone vyrastal, napísal text o drsných policajných zákrokoch, ktorých bol neraz priamym svedkom.
Dnes je Brixton už pokojnejším miestom, aj vďaka tomu, že sa sem sťahuje čoraz viac príslušníkov strednej vrstvy. Keď sa človek počas bieleho dňa vyvezie na povrch stanice metra postavenej v roku 1971, nemá pocit, že mu stačí zapískať a má okolo seba priehrštie drogových dílerov. Pod rúškom tmy si však Brixton zachoval ešte trochu drsného imidžu. Je však cítiť, že brixtonským búchačkám už dochádza pušný prach.
Mile End
Ďalším príkladom, keď pieseň dokáže pošramotiť povesť miesta, je Mile End. Nielenže sa táto skladba britpopovej skupiny Pulp objavila na soundtracku ku kultovému drogovému filmu Trainspotting, navyše jej text hovorí o squatteroch, ktorí obsadili prázdny byt. „Smrdelo to tam, akoby tam niekto zomrel, obývačka bola plná bĺch, umývadlo tam vôbec nebolo, skrátka bordel – áno, ako v Mile End,“ spieva sa v piesni.
Hoci je pravda, že táto časť Londýna nepatrí k tým najvábnejším, veselo znejúca pieseň od Pulp je až príliš drsná. Mile End je časť s bohatou históriou, niekedy doslova bombovou. Dňa 13. júna 1944 zasiahla Mile End vôbec prvá nemecká letecká bomba V-1. Bomby z druhej svetovej vojny postrašili štvrť ešte aj pred tromi rokmi, keď tu pri rekonštrukčných prácach náhodou objavili 200-kilovú bombu.
Históriou dýcha aj samotná stanica metra Mile End. Otvorili ju ešte v júni 1902, dnes je súčasťou červenej centrálnej dráhy. Turisti tu nevystupujú preto, aby si overili, nakoľko pieseň Pulp hovorí pravdu, ale skôr pre blízkosť dvoch malebných parkov. Blízko od stanice Mile End sa totiž nachádzajú Victoria Park a Mile End Park.
King's Cross
Kým predchádzajúce skladby sa vlastne staníc metra netýkali, pieseň King's Cross od Pet Shop Boys si ľudia priamo spájali s tragickou udalosťou v londýnskom „undergrounde“. Nebola to pravda, pretože skladba z albumu Actually vyšla v septembri 1987, teda dva mesiace pred požiarom v podzemnej stanici King's Cross, v ktorom prišlo o život 31 ľudí.
Text však k udalosti perfektne sedel, a tak si pieseň ľudia s požiarom spojili. Pet Shop Boys vraj pôvodne rozmýšľali, že skladbu vydajú ako singel a výťažok použijú na charitu súvisiacu s nešťastím. Nikdy k tomu nedošlo. Hudobné magazíny však zriadili špeciálnu linku, na ktorej si bolo možné pieseň King's Cross vypočuť, pričom výťažok z telefonátu išiel na charitu pre obete a pozostalých.
Blízko od tragédie bola stanica aj v roku 2005, keď v metre smerujúcom z King's Cross k Russel Square vybuchla bomba. Stanica však bola svetoznáma už pred požiarom i bombovým útokom. Dodnes je to najväčší prestupný uzol londýnskeho metra, spolu s ďalšími stanicami si drží aj prvenstvo ako jedna z originálnych staníc na prvej dráhe metra na svete – na Metropolitan.
London Bridge
Zatiaľ čo všetky predošlé piesne vznikli neskôr ako stanice metra, ktoré nesú v názve, ľudová pieseň London Bridge is Falling Down (London Bridge sa rúca) existovala dávno dávno pred metrom a samozrejme aj oveľa dávnejšie ako súčasný London Bridge. Stanica vznikla v roku 1900, moderný London Bridge v roku 1973. Kedy vznikla pieseň o moste, o tom sa dá len špekulovať.
Niektoré zdroje vravia, že sa odvoláva na vpád Vikingov do Londýna, ktorí zbúrali jeden z historických londýnskych mostov. Ešte drsnejší je príbeh o tom, že riekanka je inšpirovaná údajnou detskou obeťou, ktorá sa mala z poverčivosti miestnych dostať do základov mosta, aby vydržal. Je desivé čo i len pomyslieť, že pieseň, pri ktorej sa deti hrajú hru podobnú našej hre kolo-kolo mlynské, vzišla z takých tragédií.
Pravda bude zrejme niekde inde. Rovnako ako pri ostatných skladbách. Aj cesta metrom po stopách piesní dokázala, že zbaliť si do kufra namiesto sprievodcu po Londýne radšej texty skladieb o ňom nie je práve najlepší nápad. Iné je to s melódiami, tie nestarnú tak rýchlo ako texty. Veď to skúste sami. Hoci v koži turistu zabudnúť v metre na hlásateľa staníc a pustiť si do slúchadiel soundtrack s piesňami o Londýne.