V meste Pinar del Rio vedie skupinu nadšencov, ktorá sa snaží rozširovať informácie nepáčiace sa kubánskemu komunistickému režimu. Hovoria mladej generácii o slobode, demokracii, ľudských právach, vedú filmárske krúžky, robia krátke dokumenty o každodennom živote na Kube. Na ostrove, ktorý je už 51 rokov v područí revolúcie. Väčšina Kubáncov nepozná nič iné iba život podľa Fidela a Raúla Castrovcov. Štátna televízia, štátny rozhlas, štátne noviny, štátne školy plné rečí o socializme. Navyše na ostrove, ktorý nemá žiadnu pozemnú hranicu s inou krajinou. Na ostrove, z ktorého nemôžete odísť. Na ostrove, kde sa bežný človek nemá šancu pripojiť na internet. Ak dodržiavate zákon, nemáte ani potuchy, ako sa žije inde. Úplná izolácia. Myslíte si, že váš život je normálny. Aj keď nie je.
„Pre teba je informácia samozrejmá a banálna vec. Ale na Kube to tak nie je,“ hovorí Dagoberto. „Nedostatok informácií je to jediné, vďaka čomu sa režim dokáže udržať pri moci. Informácie sú preň nepriateľom číslo jeden, lebo znamenajú silu. Bez nich sú ľudia bezbranní, nevidia rozdiel medzi podmienkami života v zahraničí a na Kube,“ opisuje.
Prídel ryže pre rodinu? Dva a pol kila na mesiac
Práve nezávislí učitelia sú pre bežných Kubáncov jednou z mála možností, ako sa dostať k iným než oficiálnym informáciám. Často sú to vydedenci spoločnosti, ktorí prežívajú v skromných podmienkach len vďaka podpore okolia a zahraničných organizácií vrátane slovenského Človeka v ohrození.
Foto: Marián Szűcs pre Pravdu
Jesusa Alvareza z Camagüey pre jeho aktivity vyhodili po 32 rokoch zo zamestnania. Prácu mu už nedajú, stratil nárok aj na dôchodok. Jeho manželka Nereida dostáva mesačne zdravotný príspevok dvesto pesos, čo je približne osem eur. „To sú naše jediné peniaze,“ povzdychne si Jesus.
Za to si ani na Kube veľa nekúpite. Navyše, potravín je málo. „Prídel ryže je dva a pol kila na mesiac pre celú rodinu. Dokúpiť sa dá na čiernom trhu, ale to si málokto môže dovoliť. Nie sú zemiaky, hovädzie mäso majú na prídel iba ľudia so špeciálnou diétou – pol kila na tri mesiace,“ vysvetľuje. "Vláda sa vysmieva ľudom. Kuba je ako veľké väzenie.“
Okrem toho, že nedostáva dôchodok, čelí aj zastrašovaniu od Brigád rýchlej akcie, miestnej tajnej polície. Napriek tomu učí a vedie kurzy o ľudských právach. „Mám sedemdesiat rokov, čoho sa mám báť?“
Vonku je polícia, teraz nemôžete odísť
Vtom sa pred domčekom Jesusových priateľov zjavia dve policajné autá. Domáci sa snažia tváriť pokojne, rozprávajú však šeptom a sú očividne vystrašení. Policajti ani po polhodine neodchádzajú. „Teraz nemôžete odísť,“ prikloní sa tridsiatnik Julio Romero, jeden z partie. „Najskôr pôjdem ja so svojou ženou najviditeľnejšou cestou, aby sme upútali ich pozornosť. O chvíľu vás moja sestra vezme bočnou uličkou preč,“ naplánuje. "Nech vás ochraňuje Boh,“ lúči sa.
Foto: Marián Szűcs pre Pravdu
Postupne odchádza aj Jesus a ďalší. Čakanie sa stále naťahuje, ale napokon zmiznú aj policajti. Plán vyšiel, úniková cesta je voľná.
Skúsenosti s ochrancami revolúcie má aj Roberto Marreno, ktorý má v Camagüey malú knižnicu. Na sebe má tričko poľskej Solidarity a na dverách výrazný nápis Cambio – teda Zmena. „Už mi ho párkrát strhli, aj mi rozmlátili dvere,“ hovorí.
„Ale ten nápis na dverách je malým priestorom, na ktorom môžem bojovať. Ak by som ich poslúchal, nemohol by som učiť, mať knihy, ani toto tričko. Bol by som ich otrokom. Ale ja sa nechcem báť za to, čo si myslím,“ dodáva.
Televízna demokracia prichádza aj z akvária
Kým nezávislí knižničiari a učitelia majú vplyv len na malú skupinu ľudí, existuje aj oveľa mocnejší fenomén, ktorý podkopáva revolúciu – satelitná televízia. V obľube sú najmä americké a mexické programy. Lenže ako sa dostať k zahraničnému vysielaniu v kubánskej bubline?
„Vďaka špeciálnym pašovaným anténam. Samozrejme, všetko funguje načierno, a keď vás chytia, pôjdete do väzenia,“ vysvetľuje Dagoberto. Spomína príbeh chlapíka z Havany, ktorý skryl anténu do falošného akvária. Odtiaľ pomocou káblikov rozvádzal televízny signál do sedemdesiatich ďalších domácností. Z každej z nich smerovali kábliky do ďalších desiatich obývačiek. To je dokopy sedemsto domácností a tisícky divákov.
Foto: Marián Szűcs pre Pravdu
Problém je, že v jednej chvíli kábliky prenášajú len jeden televízny program. „Rieši sa to demokraticky. V rámci štvrte sa hlasuje o tom, kto chce čo pozerať a podľa toho sa zostaví program. Je to lokálna slobodná televízna sieť, na ktorú štát nemá žiadny dosah,“ nadchýna sa Dagoberto.
Televízia by Fidela položila za pár hodín
Kubánci neváhajú za televízny závan slobody platiť na svoje pomery veľké peniaze. Hoci priemerná mzda je 420 pesos (okolo 17 eur), do ilegálnej televízie sú ochotní investovať až 250 pesos.
„Ľudia sú hladní po informáciách, bažia po hocičom, čo nie je v kubánskej televízii – filmy, telenovely, šport, správy, porno. Chcú všetko. Moji dvaja synovia mesiace vymýšľali, ako a kde sa pripojiť, aby mohli sledovať každý zápas na majstrovstvách sveta vo futbale,“ hovorí Dagoberto.
„Je chybou myslieť si, že nepriateľom vlády sme my z opozície. Sú ním obyčajní ľudia. Ak by existoval nezávislý televízny kanál, celý tento režim by nevydržal dlhšie ako pár hodín,“ dodáva.