Systém ochrany posádky pomocou častí karosérie, ktoré sú schopné pohltiť časť nárazovej energie, si dala patentovať automobilka Mercedes-Benz už v roku 1951. Autorom geniálnej myšlienky bol inžinier maďarského pôvodu Béla Barényi. Ten pracoval v Stuttgarte od roku 1939. Uvedomil si, aké je dôležité, aby bol automobil schopný pohlcovať pri náraze kinetickú energiu. O čo viac jej pohltí, o to menej sú ohrození cestujúci vo vozidle.
Foto: Mercedes-Benz
O jeho vizionárstve svedčí projekt bezpečného automobilu Terracruiser, ktorý vznikol ešte v štyridsiatych rokoch. Experimentálny sedan rozdelil do troch častí s odlišnou tuhosťou. Kým predná a zadná zóna mali byť schopné deformácie, stredná časť určená posádke tvorila akúsi pevnú klietku prežitia. Barényi zašiel pri návrhu až tak ďaleko, že priestor pre posádku uložil do konštrukcie auta v akejsi pružnej kolíske, pohlcujúcej vibrácie, a sedadlo vodiča umiestnil centrálne, aby bol chránený aj pri bočnom náraze. Je to neuveriteľné, ale v tomto aute boli dokonca bočné výstuhy dverí a deformovateľný stĺpik riadenia!
Foto: Mercedes-Benz
Všetky Berényiho myšlienky napokon automobilka Mercedes-Benz využila pri vývoji modelu W111, ktorý debutoval v roku 1959. Mal nielen deformačné zóny či bezpečnostný stĺpik riadenia, ale dokonca aj palubnú dosku a srdce volantu čalúnené mäkkým materiálom. Interiér bol vyrobený bez akýchkoľvek ostrých prvkov. Kľučky dverí boli napríklad zapustené a prepracované boli aj kľučky sťahovania okien či slnečné clony. Prvý raz sa tu tiež objavili poistky dverí v podobe kolíčkov, ktoré zabraňovali ich otvoreniu počas havárie. Bolo to veľmi dôležité opatrenie, pretože posádka v tom čase ešte nebola fixovaná bezpečnostnými pásmi a ak áno, tak len veľmi neúčinnými dvojbodovými. Trojbodové pásy začal Mercedes montovať sériovo až v roku 1961. Vtedy už bolo jasné, že z pasívnej bezpečnosti sa stáva významné kritérium pre úspech predaja.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda